Sedím v koči a píšem list. Mužovi, ktorý ma zranil. Zvyšky atramentu si utieram do zamatových šiat. Na hlave mám svetlý semišový klobúk s pávím okom uprostred. Cítim jeho vôňu, ale neobzriem sa, nezastavím, poháňam kočiša vpred. Viem, že na moju správu už netrpezlivo čaká. Prechádzame cez most, ktorý patrí jemu. Celá táto oblasť mu patrí. Môj lokaj mu list odnesie a ja ho už nikdy v živote neuvidím. Naozaj?
Kríva, zranenie má z vojny alebo z bitky pri Moháči. 1526. List bez mihnutia oka prevezme a odšuchce sa cez kamenný most na druhú stranu. Most přes minulost. Sadne si na studený obrubník svojho paláca a začíta sa do bolestivých riadkov.
Som to ja, kto číta ten list. Aj tá žena v koči, aj tento muž. Zranená aj zraňujúci. Som to jednoducho stále ja. Slzy pomaly rozmáčajú neúhľadné písmo a guča v hrdle mi bráni kričať. Nevôľa ma štípe v krku. Áno, zradil som, sklamal som, nedalo sa inak. Tak rád by som to zmenil. Avšak to, že (ťa) nemilujem, nie je pravda. Viem to. Vieš to?
Máš dcéru. Aj ženy v mojej dedine majú dcéry. Nechcem, aby sa to viac opakovalo. Zradou umrie kúsok môjho pravého ja. Vstanem a rozbehnem sa k prvému domu. Otvorí mi čiperná starena a za ňou stojí celá generácia nádherných matiek a dcér. Ako by túto Bohom pobozkanú dokonalosť, ako by tieto výstavné umelecké diela, mohol niekto niekedy zničiť, ponížiť, odvrhnúť, alebo nebodaj zabiť?
Vzrušene na ne hľadím a ony tými prenikavými očami na mňa.
Matky, starajte sa o svoje dcéry, pekne ich oblečte aj vlásky im začešte, ale hlavne ich vyzbrojte do života sebaúctou a učte ich samostatnosti, nech neostanú napospas vlastnej nesebahodnote, nech milujú svoju dušu i telo natoľko, aby žiadny dravec nikdy neprehrýzol tepnu ich vrúcne bijúceho srdca, nech žijú svoju cestu, tú, ktorú si samy vybrali...
…hlásal dojatý muž, ktorý kedysi zranil ženu, ktorej bol neoddeliteľnou súčasťou.
Boli jedno.
Pochopenie: Otvorenosť pri zdieľaní života s druhými nám pomáha spoznávať seba a zároveň sa učíme tolerancii k osudom druhých. Je veľmi pravdepodobné, že si aj my raz obujeme topánky toho, koho najviac odsudzujeme. Nie preto, aby sme dostali lekciu, ale preto, aby sme to pochopili. Nie je nutné súhlasiť so všetkým, čo sa okolo nás deje, ale prijatie toho stavu, že to tak je, v nás nevytvára tlak a uľahčí nám to pohyb vo svete, v ktorom momentálne žijeme. Stačí malý krok, urobiť presný opak toho, čo sme zvyknutí robiť celý život. Tam sa začína tá pravá zmena, ktorá dokáže pohnúť horou.
Úloha: Cítiš, že si súčasťou celku alebo máš pocit, že nepatríš nikam a nikto a nič s tebou nesúvisí? Čo by si mohol/a urobiť pre to, aby si sa viac otvoril/a a priblížil/a k druhým? Čo ti bráni uvoľniť sa v sebe?
#môjsen