Nie preto, žeby som zo všetkých svojich želaní vytriezvela, aj keď z mnohých áno, ale preto, lebo prianiam prisudzujeme vyššiu hodnotu, zmysel, vážnosť, dávame im privilégium, a tým podkopávame hodnotu každodennosti.
Čo ak by všetko v našom živote bolo rovnako dôležité? Čo ak by všetko, čo sa nám deje, boli splnené priania?
Týmto spôsobom zmizne bremeno dosahovania nami zadaných mét, napĺňania predstáv, veľkolepých očakávaní, pocitu, že niekde inde je tráva zelenšia a obloha blankytnejšia. A tým nemyslím vzdať sa rôznorodých radostí a vystupovania z komfortnej zóny, ale brať to ako súčasť života, ako jeho plynutie, ktorému neprihadzujeme žiadne pozitívne alebo negatívne body podľa toho, ako to máme zadelené vo svojich mysliach alebo podľa toho, ako sme to videli u druhých.
Môže sa nám stať, že rokmi od svojich prianí upustíme, zmenia sa okolnosti, postoje, naše vnímanie, a potom prichádza strach, že sme nevďační. Toto sme si vtedy želali a ono to teraz prišlo, ale ja to už nechcem, nemôžem prijať. Ak to odmietnem, čo ak sa mi už nikdy nič nesplní? Žiť s takýmto pocitom je veľkou slučkou okolo krku. Veď si to chcela, tak čo teraz špekuluješ? Prianie sa stáva nočnou morou.
Stačí však zmeniť uhol pohľadu.
Nemusíme mať žiadne priania, ak všetko v našom živote bude splneným prianím bez rozdielu. Hodnota vecí, ľudí a situácií je stále rovnaká, len my robíme odchýlky. Nemôže to byť inak, všetko je vzájomne prepojené a jedno je len iným prejavom druhého, ale pritom je to to isté:) Ako diamant, ktorý si otáčate medzi prstami a z každej strany sa leskne trochu inak.
Týmto prístupom zo života zmizne lipnutie na čomkoľvek alebo komkoľvek. Ostane len číra radosť. Z toho, keď sa niečo podarí, keď to vyjde, keď sa stretneme, ale nebude to determinovať náš osud a nebude to splnené prianie, ale život taký, aký je. V celej jeho nahote a bez akýchkoľvek konotácií. O to viac nám bude chutiť. O to viac sa stane naplnenejším.
Práve opustením rôznych prianí začíname konečne žiť naplno. Potom (nám) bude všetko Jedno. A s tým prichádza uvoľnenie zovretia, opustenie prehnaných nárokov a potreby spovedania sa zo svojich zlyhaní. Ostáva len čisté plynutie a sloboda prežívania bez vnútorného kritika.
Ak nám je dobre vo vlastnej koži, v tom, kto sme, čo nás robí živými a svojimi, tak potom už žiadne priania nepotrebujeme. Splnilo sa to najväčšie. Sme konečne sami sebou. A pravdiví.