Kategória: LÁSKA JE

Je to živý priestor, v ktorom sa miešajú rôzne pocity. Radosť aj smútok, istota aj strach, blízkosť aj pochybnosti. A práve táto pestrosť k nej prirodzene patrí. Keď si dovolíme priznať celú jej šírku a hovoriť o nej bez idealizácie, opadne z nás tlak, že milovať znamená cítiť sa stále dobre.

Ako spoločnosť sme si postupne vytvorili obraz lásky, ktorý sa stal súčasťou nášho kolektívneho nastavenia. Odovzdávame si ho z generácie na generáciu, často bez toho, aby sme ho spochybnili. Zabúdame však, že skutočný zážitok lásky je vždy osobný, jedinečný a pre každého iný.

Kult neuhasínajúceho pozitívneho myslenia nás vedie k predstave, že by sme mali byť neustále láskaví, vyrovnaní a „v poriadku“. No ak sa v nás objaví strach, napríklad zo samoty, netreba brať okamžite nohy na plecia, ale prijať tento pocit ako pozvánku pozrieť sa do seba a uvedomiť si, čoho sa tak strašne bojím.

Láska má nekonečne veľa podôb. Mení sa, dozrieva, prehlbuje, stabilizuje. Neexistuje jeden správny spôsob, ako ju žiť. Je tu skôr výzva obrátiť pozornosť k sebe a skúmať, čo je pravdivé práve pre mňa. Nie podľa cudzích predstáv, ale podľa vlastného vnútorného prežívania.

Ako prežívaš lásku práve teraz ty?💞 Ja skôr ako jemný prúd vinúci sa životom bez vyskakovania a okázalosti. Moja láska je viac tichá ako hlasná. O to viac je cítená a skutočne vnímaná než nútená sa pretriasať vo svetle reflektorov.

Keď zasahujeme do príbehu druhého podľa toho, ako si my myslíme, že je to správne, je to stále len ovplyvňovanie a manipulácia. Pomáhame podľa svojich predstáv, aby sme získali kontrolu nad nepríjemnými pocitmi s tým spojenými. Každá zlomová situácia však môže byť zároveň príležitosťou uvidieť, kde si dlhodobo ubližujem a čo sa vo mne potrebuje premeniť. Nič nás neprichádza potrestať, ale ukázať.

Ak to má prísť, človeku to dôjde samo. Niečo sa v ňom pohne, vynoria sa otázky, začne prirodzene hľadať odpovede. A keď v ňom vznikne úprimná túžba porozumieť alebo sa uzdraviť, automaticky sa vydá tým smerom. Nie preto, že ho niekto tlačí, ale preto, že sa v ňom zobudil vlastný impulz.

Keď chcem pomáhať, je to zväčša len moja potreba. Pomôcť môžem najviac tak, že žijem svoj vlastný vnútorný pokoj, slobodu a lásku. Keď som v takomto nastavení, ten druhý to cíti a automaticky v ňom vzniká záujem. Začne sa pýtať, zaujímať, inšpirovať. V mojej prítomnosti sa bude cítiť lepšie, jeho organizmus sa sám začne nalievať do zdravšieho stavu, ktorý ho priťahuje.

Ak teda chceme niekomu skutočne pomôcť, najprv pomôžme sebe. Buďme v prítomnosti daného človeka v stave lásky, v uvoľnení a spokojnosti. Vtedy sa v ňom prirodzene prebudí zvedavosť a sám si pomoc vypýta, pretože ho nepresvedčíme slovami, ale vlastným životom. Ako si to urobila? Čáry-máry fuck🤷‍♀️😁

A ak mám pocit, že musím pomáhať nasilu, mala by som sa úprimne opýtať: Som ja spokojná? Uvoľnená? Žijem život, v ktorom mi je dobre? Cítim sa slobodná? Sama sebou? Ak nie, potom ma každá takáto myšlienka len pozýva navrátiť sa k sebe. Uvedomiť si, že na svojom javisku stále vidím len seba, svoje vlastné potreby a svoje vlastné zranenia.

A tak napokon vyvstane jednoduchá otázka:
Kto vlastne tú pomoc potrebuje?

„Nemôžem nikoho milovať, kým sa úplne nevyliečim.“
„Ešte nie som kompletný/á, lebo toto, hento, tamto.“
„Neviem si predstaviť, že by ma niekto v tejto podobe chcel.“

Uzdravovanie nie je cieľová stanica a až keď ju dosiahnem, potom môže prísť láska. Vo sfére osobnosti nie je nič definitívne, preto je čakanie na Godota len ilúziou. Nikde nemám zaručené, že až keď budem dokonalý/á, tak potom sa to stane. Čo ak sa k tej dokonalosti nikdy nedopracujem, lebo to nie je možné?

Liečenie sa deje v láske. Deje sa cez lásku. Uzdravujeme sa, keď si dovolíme byť v prítomnosti ľudí, pri ktorých je bezpečné byť zraniteľní, ktorí zostávajú, aj keď sa ešte len učíme veriť.

Práve oni nám pripomínajú, že lásku si nezaslúžime až potom, keď budeme v poriadku, ale aj teraz, uprostred procesu.
A to môže byť pre nás úplne nový, oslobodzujúci a radostný zážitok.

Môžeme sa trochu aj poradovať, nie len furt makať a všetko si podmieňovať☺️

Láska má rôzne podoby. Skúsme ju dnes uvidieť okolo nás.

Pozoruj posledný tanec listnatých stromov vo vetre. Je plný ľahkosti, farieb a rozplývajúceho sa času. Čoskoro zhodia svoje listy a upadnú do zimného spánku, len aby sa na jar opäť prebudili.

Pominuteľnosť je neoddeliteľnou súčasťou života. Všetko plynie, nič netrvá večne. Okrem Teba. Si zámerom i zmyslom. Každý list, každý závan vetra, každý deň je len okamihom vo veľkom cykle prírody. Niet pred čím unikať ani sa za čím naháňať. Keď zaplníš svoj život sebou, nie rôznymi konceptmi, všetko povolí a preskladá sa samo. Hlava zrazu stíchne a život sa zaplní zvukom, chuťou, vôňou, krásou, dotykom toho, čo máš na dosah ruky. Nič viac nepotrebuješ.

Si naplnená vedomím, ktoré to všetko vníma a samo vytvára. Si naplnená sebou. Prítomnosťou. Láskou. A si tak šťastná. Nedá sa inak:)