Každý sa narodí so zraniteľnými časťami. Väčšina z nás sa však čoskoro – prostredníctvom interakcií s blízkymi alebo na základe traumatických zážitkov – naučí, že byť zraniteľný nie je bezpečné.
V dôsledku toho tieto detské časti zamykáme vo vnútri a robíme z nich vnútorných vyhnancov našej osobnosti. Niektorí ľudia majú to šťastie, že v ich živote boli osoby, ktoré na ich zraniteľnosť reagovali láskou, trpezlivosťou, nehou a starostlivosťou. Keďže vás vaši opatrovatelia prijali a objali, keď sa tieto vaše citlivé časti ukázali, naučili ste sa k týmto častiam pristupovať rovnakým spôsobom – s prijatím a láskou. Nemáte toľko vyhnancov.
Uvediem príklad. Simon vyrastal s poruchou učenia. Jeho starší brat bol dobrý žiak, ktorého doma aj v škole chválili za známky. Zo svojej bolesti a frustrácie bol Simon často ufňukaný, prehnane prítulný a vyžadoval matkinu pozornosť. Skôr než aby ho rodičia kritizovali alebo trestali za to, že sa tak správal, boli schopní vidieť bolesť, ktorá riadila jeho nezrelé správanie. Aj keď si stanovili limity vo chvíľach, keď sa jeho zranená časť prejavovala týmto náročným spôsobom, udržovali svoje srdcia otvorené, ale zároveň boli pevní. A čo je dôležitejšie, vytvorili si s ním taký vzťah, v ktorom sa cítil bezpečne a mohol im povedať o svojich pocitoch zlyhania.
Namiesto toho, aby sa snažili Simona presvedčiť, že je lepší ako jeho brat v iných oblastiach, alebo mu hovoriť, aby premýšľal o pozitívnych veciach vo svojom živote, boli schopní len počúvať jeho bolesť a ukázať Simonovi, že ho milujú bez ohľadu na to, aké mal výsledky. Pretože sa vzťahovali k Simonovej zranenej časti s takým súcitom, trpezlivosťou a láskou, kedykoľvek sa Simon cítil zle, pretože sa mu nedarilo čítať tak dobre, ako to vedeli všetci ostatní, utešoval túto svoju zranenú časť rovnakým spôsobom – počúval svoju bolesť a dal jej lásku. Výsledkom bolo, že táto mladá, zraniteľná, detská časť s ním bola bezpečne spojená, a keď nebola zranená, neustále poskytovala Simonovi pocit úžasu nad svetom a nádhernú hravosť.
Keby Simonovi rodičia, ako mnohí rodičia, namiesto toho na takéto „detinské“ správanie reagovali kritikou a netrpezlivosťou, potom by sa Simon kritizoval keď by cítil bolesť a vyhnal by svoje zranenie do svojej vnútornej pivnice. Ako dospelý by potom bol odrezaný aj od spomínaného úžasu a hravosti a ovládali by ho kritické a netrpezlivé časti – jeho manažéri. Stal by sa jedným z tých necitlivých a emocionálne nedostupných mužov, na ktorých sa ženy sťažujú a ktorí sa boja a sú vzdialení od všetkých svojich pocitov okrem hnevu a cynizmu.
Vzhľadom na to, že ľudia ovládaní manažérom nezažívajú veľa prepojenosti, jeho partner/ka by sa sťažoval/a, že sa cíti objektivizovaný/á, ako by jeho jedinými záujmami bol sex a to, aby vyzeral dobre. Okrem toho by mal chronickú tupú bolesť v bruchu pochádzajúcu z tejto exilovej časti, ktorá by sa stala hudbou na pozadí jeho života. Jeho ochrancovia by našli spôsoby, ako ho otupiť alebo rozptýliť jeho pozornosť od bolesti tak, že keď by ste sa ho spýtali, ako sa mu darí, väčšinou by povedal „fajn“ a myslel by to vážne. Výnimka by nastala, keď by sa niečo vo vonkajšom svete – nejaká malá drobnosť alebo zlyhanie – dotklo tej otvorenej rany. To by potom mal pocit, akoby jeho útroby explodovali plameňmi bolesti, pretože by bol vtiahnutý späť do bahna poníženia, ktoré mal uložené z detstva. Aj keď by si to Simon vedome nepripúšťal, táto chronická bolesť a možnosť explózie, by sa stala hlavnou organizačnou silou v jeho živote. Mohol by sa stať workoholikom, ktorý sa neustále snaží odvrátiť pozornosť od bolesti, a ktorý by dosiahol dosť na to, aby dokázal, že nezlyháva a stal by sa natoľko atraktívnym, že by ho nikto neodmietol. Ak by v niečom zlyhal, mohol by sa ísť opiť, aby uhasil plamene emócií, ktoré mu šľahali z útrob. Očakával by, že ho partner/ka vylieči alebo vykúpi – že odstráni tú pulzujúcu bolesť.
#ifs #therapy #exiles #vyhnanci #terapia #richard #schwartz
