„Vieš, len… nie si až taká ženská.“
Myslíš?
Som ženská ako búrka, čo lomcuje oblohou.
Ženská ako lesk sokolieho pazúra.
Ženská ako starodávny sekvojovec, ktorý prežil stáročia.
Ženská ako medveď v žiare zapadajúceho slnka.
Ženská ako vlčica na love.
Ženská ako kosti, čo sa pomaly rozpadajú v zemi.
Ženská ako oko starej veľryby, ktoré videlo viac, než si dokážeš predstaviť.
Ženská ako hučiaca rieka, ktorá si razí cestu cez skaly.
Ženská ako útes týčiaci sa nad hlbokým lesom.
Ženská ako divoký požiar, čo spaľuje všetko, aby dalo priestor novému životu.
Ženská ako vietor tancujúci nad vyprahnutou púšťou.
Ženská ako bojový pokrik pred bitkou.
A áno…
Pod mojou kôrou, v mojich skalách, v mojich očiach ostrých ako čepeľ…
Som mäkká a objímajúca ako každá žena, v ktorej žilách kedy tĺklo červené srdce.
Tak vyzerá Nezávislá.
Som ňou.
Sme ňou.
Sme generácia žien, ktoré prichádzajú niesť liečivú silu divočiny.
Nie sme tu na to, aby sme napĺňali predstavy o ženskej krehkosti, ktoré stavajú mužskosť na piedestál. I keď ju milujeme.
Sme tu, aby sme hovorili hlasom Matky.
A preto Zem kričí v našich žilách.
Takže ak to, čo si chcel skutočne povedať, bolo: „Tvoja ženskosť je priveľká, ohromujúca…“
Potom tomu rozumiem.
Aj pre mňa je.
p.s.: majme sa radi takí, akí naozaj sme, aj hluční, aj tichí, aj blázniví, aj seriózni. A pomaly už opúšťajme vekmi zažraté stereotypy o tom, ako by mal vyzerať správny muž a ako správna žena, môžeme byť kľudne divočáci až sa hory zelenajú a potom sa večer k sebe pritúliť a povedať si tie najkrajšie vyznania lásky. No, možno niekto s troškou sarkazmu a niekto so zaschnutou čokoládou v kútiku úst, ale úprimne bez masiek. Je to ono, buďme naplno sami sebou a užívajme si všetky odtiene nielen sivej, ktoré sú nám prirodzené a keď ich prejavujeme, sme šťastní a stotožnení s tým, kým sme. Ľúbme sa na všetkých frontoch a neubližujme si neúprimnosťou, vôbec to za to nestojí.
Láske zdar, priatelia🫶
