V šere nevedomia pomaly rozlepujem oči a pomedzi miniatúrnu škáročku privretých viečok vnímam okrúhle záblesky denného svetla, sú to skôr mastné oká slepačej polievky nerovnomerne atakované zaschnutými škvrnami sekundového lepidla, ktoré svojimi lepkavými špagátikmi nasilu spája oba rady mojich mihalníc. Cítim, ako modrá preniká do mojich najtajnejších zákutí. Je všade.
Viečka sa snažia rozhýbať očné buľvy, ale darí sa im otvoriť len zhruba. Neviem, či sa mi vôbec chce úplne otvoriť oči. Predstavujem si, že ležím na nádhernom rozkvitnutom koberci plnom pestrofarebných kvetov. Okolo mňa šantia vtáčiky a včeličky opeľujú zaradom všetko bez rozdielu. Roztočí sa mi hlava a skutočnosť sa stáva snom. Všetko sa okamžite mení.
Spravodlivo dopadnem na tvrdé dno. Modrá je to jediné, čo ostalo. Po kvetmi posiatom koberci ani chýru, ani slychu. Postavím sa. Nohy naširoko, akoby som potrebovala udržať balans. Ocitla som sa uprostred obrovského vypusteného bazéna s namodro vystlaným gumolitom a svetlomodrými kachličkami dookola celej jeho 25-metrovej dĺžky a 8-metrovej šírky. Bazén je prázdny, jeho výplňou som len Ja.
Stojím presne v strede a hĺbku ponoru odhadujem na dobrých 380 centimetrov. Môj zrak pritiahne hrubý čierny pás rovnomerne sa linúci stredom bazéna. Všetko navôkol je mŕtve, tvrdé, nehybné, anorganické a prežité. Iba čierny pás predo mnou vykazuje známky života. Nedokážem sa pohnúť žiadnym smerom, a preto len z diaľky vidím pohyblivý proces vypľúvania hliny priamo do bazéna. Čierny pás je zemitá kyprá pôda pomaličky zapĺňajúca bazén. Skvostný pohľad. Len chvíľočku som sa cítila stratená v tomto obrovskom priestore, čoskoro mi bude robiť spoločnosť samotná Matička Zem.
Čakám a mám chuť si zaplávať. Keď sa prvá vyslaná vlna pôdy dotkne mojich chodidiel, zaborím sa do nej prstami a teplý uvítací prúd vystrelí až k mojej hlave. Moje prsty sa menia na dážďovky putujúce zemskými útrobami. Maznavo hladím povrch zeme a cítim silné spojenie s týmto živlom. Tak predsa len je bazén rozkvitnutý koberec. Tak, ako všetko. Závisí od uhla pohľadu.
Fúha, je to síce starý uzavretý priestor páchnuci zvyškami chlóru, ale v momente pripomína nádherný otvorený sad. Jemný vánok pošteklí mi vlasy a rázna tlaková vlna vychýli moje telo z osi. Až teraz som sa prvýkrát pohla. Aj to nie svojou vôľou. Nevidím toho, kto ku mne prehovára, ale počujem. Vnútorne. Je tu. A chce mi niečo povedať. Sústredím sa na jeho odkaz.
„Tak, ako hlboko si zakorenená v tomto bazéne, tak hlboko si zakorenená v Ňom.“
Na začiatku som nebola zakorenená vôbec. Dá sa totiž zakoreniť v bazéne? Je úplne jedno, kde sa človek korení, ak je on sám súčasťou tohto diela. Bazén predstavuje vnútorný svet a kde inde sa zakoreniť, ak nie v Ňom? Každý človek má moc vyčistiť svoj bazén od závislostí, a tým skvalitniť svoj život. Náplň bazéna je tiež vývojovou fázou a postupným procesom. Chce to čas. Bazénov môže byť viac a často sú spojené s dlhmi minulosti. Paid My Dues, spievala kedysi Anastacia. Buďte trpezliví, čistiaca čata je v plnom nasadení.
Zakorenená v Ňom. Za On si môžem dosadiť Jeho, aj Jeho, aj Jeho, ale aj Seba. V tej chvíli som vedela, že pokojne pôjdem aj hlbšie. Že chcem ísť hlbšie. Ide to aj hlbšie. Že je to o tom, ako hlboko som v Sebe, tak hlboko som v Ňom. A potom ten ON môže byť ktokoľvek.
Snívaniu Zdar!