Morena, do vody hodená.
Slanosť ju pozdvihuje.
Morena, žena spálená.
Púštny kvet.
Najradšej kráča.
Morena, znovuzrodená.
Tu na ostrove. Stratila som slová. Prichádzam na to, že fakt je všetko tak, ako to je. Netreba sa upínať, prepínať ani vypínať. Treba chcieť žiť. Ráno sa zobudiť. Ísť von. Naladiť sa. Len tak si pískať. Aj keď to veľmi neviem. Ale tu to vôbec nevadí. Nič tu nie je smerodajné. Je jedno s (ni)kým a za akých okolností. Dôležité je porozumieť reči žblnkotajúch vĺn vo svojom žalúdku. Aj voda je každý deň iná. Niekedy pokojná, inokedy rozbúrená a divá. Býva tmavá so svetlým prelivom, ale aj zelená s bordovou čiapkou za studena. Nevie byť rovnaká a ani sa o to nesnaží. Prečo by to robila?
Je mi takto dobre. Takisto mi bude aj doma. Nezáleží na tom, kde si, ale ako sa máš.
Voda sa nevyhýba nebezpečným miestam ani hlbinám a nič ju neprinúti, aby stratila svoju vlastnú podstatu. Zostáva verná sama sebe za každých okolností. Je to frajerka!
Každý deň ma vlny unesú do nekonečnosti. Vtedy zabudnem aj na to, ako sa volám. Nechýba mi moja identita. Som len rybka bez rybára. Keď sa zahľadím na stopy v piesku, aj tak ich všetky zmyje čas. Či je prítomnosť mocnejšia ako minulosť? Ach, veď aj táto sekunda už je pasé.
Niektoré veci stratili zmysel. Dobre im tak. Už viac nepotrebujem všakovaké uistenia, barličky, pomôcky k tomu, aby som sa cítila lepšie, aby som si odôvodňovala každú jednu akciu a rozhodnutie, stačí mi len brať život tak, ako sa ukazuje, prichádza sám od seba. Som jeho hosť. A neberiem ho smrteľne vážne. Na to je vyhradený úplne iný čas.
Nenaskakujem na žabomyšie vojny, skôr na kraboračie:) Nenechám sa vtiahnuť do negativity, lebo si už nepotrebujem nič dokázať. Neotupela som, uvoľnila sa.
A potom vždy zazvoní zvonec a rozprávky je koniec.
#dnu #von #ani #ryba #ani #raj