Sme v tom spolu. Ja s tebou a ty so mnou. Na rôznych fyzických aj psychických úrovniach. Kolektívne aj individuálne. To, čo prežívaš, cítim aj ja. Bolesť, smútok, strach i neistotu. Môj bolestný fyzický stav objíma ten tvoj. Aj keď o tom vôbec nemusíš vedieť. Myslíš si, že si jediný(á). Že to, čo tebou lomcuje, neuchopí nik iný. Nie je to úplne tak.
Prechádza to mnou zo začiatku nebadane. Ako keď v dedinskom rozhlase oznámia výpredaj záclon. Nevenujem tomu pozornosť, podprahovo ma to však ovplyvňuje. Rezonuje vo mne hlas z reproduktora, medzi prstami cítim na dotyk hebkú látku, možno mušelín, a predstavujem si rozmanité vzory, ktorými by záclona mohla byť pretkaná.
Spájam sa s ňou, aj keď ju nikdy nebudem vlastniť. O to viac. Prejavím o ňu úprimný záujem, chcem vedieť, ako sa jej darí, ako sa má, čo ju ťaží, ale nestretneme sa. Nezavesím si ju do obývačky. Neobetujem ju. Stačí mi, že o nej viem.
Je mi zle. Aj jej je. Musím zmeniť postoj. Nie k nej. K sebe. Ak sa zmením ja, zmení sa aj ona. Reťazová reakcia. Vždy sa dá začať len od seba. Článok po článku sa reťaz predlžuje až vytvorí kruh. Je len na mne, či v tom kruhu uvidím záblesk otroctva, reťazami privarený kolobeh života, alebo nádej držať sa pevne za ruky s ostatnými a slobodne zatlieskať, keď sa nejakému hrdinovi podarí z tejto mašinérie vystúpiť.
Otočím uhol pohľadu, bližšie k slnečnému obzoru, premením bezútešné vnímanie svojho života na možnosť o kúsok povyrásť, rozpustím úzkostné zovretie v žalúdku zo situácie, ktorú nedokážem ovplyvniť, ale môžem sa ňou prestať sužovať a trápiť. Konečne urobím to, čo sto rokov odkladám, pozriem sa do zrkadla, pohladím si jemne tvár. Začnem sa rozmaznávať a starať o svoje pravé potreby. V lyžičke vody rozpustím krvácajúce myšlienky a budem pozorovať, čo sa bude diať. Len pozorovať.
Moja priateľka, záclona, ako sa dnes máš?
Pochopenie: Ako jednotlivec nestojím proti svetu, druhým, nie som s nikým v opozícii. Oproti mne nestojí nič, žiadny dav či skupina, dokonca ani moja rodina, s ktorou som momentálne v rozpore. Ja sám som týmto davom. Spoločne tvoríme celok, ktorého sila závisí od jednotlivých článkov. Je prirodzené cítiť ťažobu, keď ju cítia aj druhí. Je výzvou nenechať sa touto ťažobou pohltiť a neprijať ju ako permanentný stav ovládajúci môj život. Keď od základov zmením svoj prístup k sebe, nerobím to kvôli spoločnosti, ale kvôli tomu, že je to nevyhnutné pre zlepšenie môjho fungovania.
Využiť všetku svoju energiu - zhromaždiť ju v sebe na to, aby si dokázal/a nahliadnuť na život z úplne iného uhla.
Úloha: Kedy naposledy si cítil/a, že prežívaš totožné psychické alebo fyzické stavy s ostatnými? Bolo to pre teba príjemné? Ak nie, čo môžeš vo svojom živote zmeniť, aby si negatívne prežívanie skrze seba premenil na stav, v ktorom chceš zotrvať? Aká je tvoja superschopnosť, ktorú môžeš už dnes využiť na zlepšenie vnímania seba i svojho okolia?