Úctivé pohladenia pre dušu. Terapeutické poradenstvo.
Čo ak budem sám/sama sebou? Bez strachu sa naplno prejaviť? Čo ak to nedokážem?
Po náhlom vytriezvení z nepríjemných životných okolností sa človeku nechce veriť lepším zajtrajškom. Nejde to hneď, ale postupná dôvera v to, že sa to udialo v tvoj prospech, ti nakoniec prinesie väčšiu silu a pochopenie samej seba. Rozhodla si sa super!
Nenechaj si vziať svoj život, lebo niekto iný s ním nesúhlasí. Ži tak, aby sa to v prvom rade páčilo TEBE❤️
Srdečne Ťa pozdravujem a teším sa z Tvojej návštevy. Prinášam Ti povzbudenie, inšpiráciu, zamyslenie, ale aj radosť z poznania nového a oslobodzujúce pochopenie.
Si vítaný/á.
Ponúkam Ti sprevádzanie životnými výzvami a nečakanými cestami. Pri prekonávaní ťažkých životných etáp akoby sme prechádzali náročným terénom obsypaným črepinami skla, ktoré sa do nás hlboko vrývajú, a my máme pocit, že prejsť tento neľahký úsek je priam nemožné. V takýchto chvíľach je dobré obrátiť sa z tmy do svetla.
Ponúkam Ti svetlo nestrannej osoby a s ním aj oporu, blízkosť, otvorenosť, diskrétnosť, porozumenie a bezpodmienečné prijatie, tak potrebné na preklenutie hraničných situácií.
Terapia je zameraná na prežívanie autentických procesov, precítenie impulzov prenikajúcich z minulosti až k momentálnym stavom. Venujeme sa vonkajším aj vnútorným pocitom, všímame si telo i dušu, prechádzame z prítomnosti cez minulosť až do budúcnosti, ponárame sa dovnútra, k sebe a odtiaľ vychádzame von, k okoliu aj k tomu, čo nás presahuje.
Cestou k svojej duši sa vraciame k svojej nevinnosti. Naša duša si pýta pozornosť, záujem, náš čas a bezpodmienečnú lásku. Problém nastáva väčšinou vtedy, keď nepostupujeme v súlade s naším plánom, keď sa nesprávame k sebe ani k druhým tak, ako je nám prirodzene dané. Keď zabúdame na svoje životné poslanie. Prestávame byť naplnení, stávame sa odmietavými a zatrpknutými.
Ak sa chceme pohnúť ďalej a naplniť svoj život tým, prečo sme sem prišli, je dôležité s úctou prijať minulosť, stanoviť si ciele do budúcnosti, pochopiť svoju úlohu v tomto živote, odhaliť svoj skutočný zámer, a to všetko prepojiť s tvorivou radosťou objaviteľa a zvedavca, ukrytého v každom z nás.
Na tomto mieste. Nastal čas premeny.
Je jeden vták, čo sám seba vždy zrodí znova. Fénix sa v asýrčine volá. Keď skončí ten vták päť storočí života svojho, sadne si na hniezdo a umrie tam vo voňavých látkach. Potom vraj z otcovho tela mladý sa narodí Fénix, čo má žiť toľko rokov, koľko žil jeho otec.
Len čo dospeje a má takú silu, že môže uniesť ťarchu, zoberie z koruny stromu hniezdo, otcov to hrob a svoju kolísku, a zľahka mávajúc krídlami, ho vzduchom prenesie do Mesta Slnka, kde ho položí pred chrám, pred jeho svätú bránu. Potom sa vydá na dlhú cestu.
Oživne a letí ďalej svetom. Znovuzrodený. V plnej prázdnote. S neochvejným poznaním. V šťastnom objatí vlastných žeravých krídel.
Ty si ten FÉNIX.
Facebook:
https://www.facebook.com/alica.polomska
Instagram:
https://shorturl.at/kCkir
I’m on Threads as @alicazazrakov. Install the app to follow my threads and replies.
Čarodejka býva silná (trochu aj ramenami:), inteligentná žena, ktorá spochybňuje tvoje ego, nie zámerne, ale jednoducho svojou prítomnosťou.
Je to človek, ktorý ťa núti prehodnotiť svoje presvedčenia, svoju silu a dokonca aj svoje neistoty. Nevyhovuje očakávaniam ani nezjemňuje svoje hrany, aby sa ostatní cítili pohodlne. Namiesto toho pevne stojí, neospravedlňuje sa za to, kým je, a stelesňuje múdrosť a hodnotu, ktoré si vyžadujú úctu a rešpekt, aj keď ťa môžu vyrušiť.
Tento druh energie inšpiruje k rastu, hoci spočiatku sa môže javiť ako výzva. Čarodejka v tomto zmysle neznamená kúzla alebo mágiu, ale ducha takého divokého a neústupného, že otrasie základmi toho, čo si si myslel, že vieš.
Jej moc nespočíva v dominancii, ale v autentickosti. Drží svetu zrkadlo a odráža pravdy, ktoré by iní radšej ignorovali. Nespôsobuje výzvy agresiou, ale svojou jasnosťou a odmietaním umenšiť sa, aby sa zmestila do stiesnenejších priestorov. Jej inteligencia nie je len o vedomostiach, ale o porozumení v prvom rade sebe, tak ostatným aj neviditeľným vláknam, ktoré všetko spájajú.
Nazvať ju hrozbou znamená nepochopiť ju. Nechce zničiť tvoje ego, ale zbaviť ho ilúzií a nabáda ťa, aby si sa postavil svojej skutočnej podstate. Nepohodlie, ktoré prináša, nespočíva v jej veľkosti, ale v tom, čo v tebe prebúdza.
Je búrkou, ktorá prečisťuje vzduch, ohňom, ktorý ková trvalú silu, a pokojnou prítomnosťou, ktorá ti pripomína, aby si naplnil svoj potenciál. A ak ťa znepokojuje, je to preto, že ťa núti pozrieť sa za hranice pohodlia, čeliť svojim limitom a predstaviť si, kým by si sa mohol stať, keby si sa odvážil rásť.
Je to žena, ktorú do života potrebuje každý. Aspoň raz:)
Všetko je dané. Tak sa nemáš čoho báť a môžeš žiť život úplne bez obáv. Nič nemôžeš stratiť, o nikoho prísť, nič minúť, pretože, čo je tvoje, bude, a čo nie je, nebude. Môžeš sa preto vykašľať na každý zádrh/záprd/zábřeh, ktorý ti bráni v ceste, lebo ak veci nejdú hladko, tak ti zrejme úplne nepatria.
Manipulácia je, keď sa snažíme dostať tam, kam nie sme pozvaní, keď chceme zmeniť svoj život, lebo nie sme spokojní s tým, ako vyzeráme, kde pracujeme, čo robíme, koho milujeme. Zmeniť realitu je ako tlačiť hovno do kopca, ktoré sa aj tak skotúľa z opačnej strany opäť dolu. Cieľom života nie je ho meniť, ale vnímať, že tam, kde sa práve nachádzam, som správne, a emócie, ktoré pritom cítim, sú tiež moje a patria k tej chvíli ako uhorka k rezňu so zemiakovým pyré. Vtedy sa dokážem uvoľniť aj v zovretí a dôverovať svojej ceste aj keď cítim veľký strach.
Nikto ti nepovie, ako máš žiť, ani ti nedokáže presne nalinkovať tvoju vlastnú trasu, patrí to k tajomstvám tvojho života, ktoré sa ti rozkrývajú postupne, preto nemôžeš žiť podľa návodov niekoho iného, lebo to nebude fungovať a ak bude, tak len chvíľu, a opäť sa budeš musieť vrátiť do svojich koľajničiek.
Nezamýšľaj sa príliš nad tým, jedno trápenie vždy vystrieda druhé, lebo myseľ túži mať veci pod kontrolou, ale čím viac ich držíš, tým viac sa trápiš. Až keď pustíš kontrolu aj v rýchlej jazde dolu kopcom na saniach a prestaneš sa brániť snehu, ktorý ťa nakompletku omrzne, až potom sa môžu diať skutočné zázraky, a to tie, že nebudeš vo svojom živote v odpore a začneš žiť v jeho súlade.
Keď prestaneš furt dačo riešiť a prijmeš seba vo svojej obyčajnosti, svoj život taký, aký je, prestaneš byť zviazaný. Zrazu už nemáš pocit, že si chybný, nedokonalý alebo že musíš niečo naprávať. Prijatie vecí, ako sú, je kľúč, ktorý hľadáš. A keď to urobíš, začneš prijímať aj druhých a celý svet. Vzťahy sa prirodzene zlepšia. Bez boja, bez námahy.
Pustite všetko “prečo” a začnite žiť len tak sami pre seba, so všetkým, čo k tomu patrí. Len tak si povedzte: Seriem už na všetko, idem hrať s kartami, ktoré mám. A neudeje sa vôbec nič, len pokoj a zmierenie sadne na vašu dušičku:)
Kedysi dávno, v ríši, kde sa sny prelínajú s bdelým životom, sa Dorothy z krajiny Oz a Alica z Krajiny zázrakov stretli na križovatke predstáv. Obe boli vytrhnuté zo svojich všedných životov a vrhnuté do začarovaných svetov, kde nič nebolo také, ako sa zdalo, a mágia šepkala skrz každé steblo trávy.
Dorothy, s rubínovými papučami trblietajúcimi sa v slnečnom svetle, prehovorila prvá. „V krajine Oz som vždy hľadala cestu domov. Verila som, že čarodejník má odpovede, že kľúč k môjmu šťastiu drží niekto iný. Ale nakoniec som pochopila, že čarodejník nič nezmohol, pretože tú silu som mala celý čas v sebe ja. Musela som však prejsť búrkami, zvíťaziť nad zlými čarodejnicami a prejsť smaragdovými mestami, aby som si to uvedomila.“
Alica, sediaca na veľkom hríbiku a pozorujúca jazierko, v ktorom sa odrážala víriaca obloha Krajiny zázrakov, zamyslene prikývla. „Aj ja som sa túlala po mieste, kde logika prestávala platiť a pravidlá sa menili. Stále som sa snažila pochopiť ten chaos a verila som, že keď to rozlúštim, nájdem svoju cestu späť. Ale Krajina zázrakov nebola o porozumení, ale PRIJATÍ. Keď som prestala bojovať s tým, čo nedáva zmysel, uvedomila som si, že som bola vždy tam, kde som mala byť – súčasťou tanca neznáma.“
Na chvíľu obe stíchli, každá premýšľajúc nad svojou cestou. Potom Alica zdvihla pohľad a usmiala sa, oči jej žiarili zvedavosťou. „V oboch našich svetoch sme hľadali odpovede mimo nás. Ale nakoniec sme zistili, že kľúč sme my samy. Ja som Krajina zázrakov. Ty si Oz. Tieto svety sa stali odrazom našich vlastných sŕdc, strachov i túžob.“
Dorothy, ktorej srdce horelo ako košický vietor, sa zasmiala. „Presne tak. Nebolo to len o hľadaní domova. Bolo to o tom, aby som si uvedomila, že moja realita tu vždy bola. Sme tou mágiou, ktorú hľadáme, neoddeliteľnou súčasťou každej búrky aj dúhy.“
V tej chvíli obe dievčatá pochopili rovnakú pravdu: boli len postavami v príbehoch, ktoré už sú napísané. Chvíľu boli autorkami, potom zase bohyňami a nakoniec len snílkami vo svojich vlastných svetoch. A s týmto poznaním sa rozplynuli, stali sa súčasťou samotnej štruktúry vesmíru. Miesta, kam patria všetci, ktorí si spomenú na svoju božskú podstatu.
A tak sa svety Oz a Krajina zázrakov, kedysi oddelené, spojili do jedného živého dôkazu, že nakoniec všetci hľadáme to isté. Sami seba. My sme cesta, cieľ i všetko medzi tým. MY SME. A to je dosť.
