Zalievam si čaj, šálka tesne pri okraji stola ako odhodlaná akrobatka bázlivo prekračujúca vytýčené hranice. Aj by ju to bavilo robiť častejšie, ale niekedy to bolí. Niekedy dosť. A o part time job prekračovania hraníc nemá práve záujem.
Veľa, množstvo, kvantum vecí si uvedomila a teraz sa to zaradom učí zabúdať.
Má pocit, že sa sem prišla odnaučiť všetko, čím sa kedy vo svojom živote hrdila a ešte aj bude hrdiť.
Aby už viac nemusela tri týždne neprelakovaným nechtom ukazovať na seba a hovoriť: Tak toto som ja, moji milí! Toto dokážem. Aha! Ako prefíkaná opica užívajúca si pozornosť návštevníkov.
Obracia sa jej z toho žalúdok. Už nevie, čo je pravda a čo klam. Naivka. Chce sa jej plakať. Plače. Chce poslať správy, maily, telegramy, chce, aby to všetci už konečne pochopili. Chce uviesť veci na pravú mieru. Chce to urovnať, vysvetliť, opýtať sa: prečo si to myslíš? Chce hystericky kričať: nevidíš, že je to úplne inak? ladne pritom rozhodí rukami.
Šálka sa ukradomky zošuchne zo stola a vriaca tekutina mi oblizne stehná. Nezanadávam. Oproti iným je toto zanedbateľná situácia. Sadnem si a zhlboka vydýchnem.
O čo tu ide? O nič. Ha-ha, počujem v diaľke chrchľavý smiech zenového majstra.
Žiť každodennosť má zmysel samo osebe. Každodennosť je prax života. Niet čo vysvetľovať. Len to žiť. Vodu kázať, vodu piť.
Púšťam skresľujúce pocity a myslím na akrobatku, či sa jej podarilo povzniesť nad vlastnú nezmyselnosť a či to tiež dokáže všetko raz pustiť.