Čoraz viac sa nakláňame ku koncu tohto roka, čo pomaly vo vetre mizne.
Len pár chvíľ nám zostáva, kým minulý čas dohasne v tichu.
Nechaj to všetko, čo ťa ťaží, voľne spadnúť do prázdnych rúk,
nech sa minulosť stratí, nech sa zmení na púhy vzduch.
Opusť obavy – čo príde, bude.
Načiahni sa k pokoju, čo stále žije vnútri.
Zlož zbrane ľútosti. Už nepatríš tomu dňu.
A hnev? Vydýchni ho ako rannú paru, nech zmizne v mraku, v tichom snehu.
Nemôžeš siahnuť po novom,
ak ruky kŕčovito držia tiene, čo dávno stratili tvar.
Pusť ich. Odlož. Neboj sa. Prázdnota nie je prázdna.
Je to priestor, v ktorom vyrastá svetlo.
Nemôžeme vrátiť to, čo bolo, ale dopredu ísť môžeme, každý krok je odkaz nádeje.
Kráčaj ľahší, bez bremien, čo ťa tlačili k zemi.
Neber si so sebou nič, čo už nepatrí tvojmu dňu.
Nie si krab, aby si sa stále vracal do rovnakého úkrytu.
Si rieka – a tá nikdy nestojí.
Nech ťa vietor poháňa a ticho hladí,
nech na ceste nájdeš pokoj v každom kroku.
Urobil si, čo si mohol. Urobila si, čo bolo treba.
To, čo malo odísť, odišlo.
To, čo malo zostať, ostáva.
A ty si, kým si. Takto je to správne.
Kráčaj. Ako po pláži, po ktorej slnko rozsýpa zlatý piesok.
Nenáhli sa. Čas ťa dobehne, keď budeš pripravený.
Nový rok príde, naplnený tichým poznaním.
Sadni si do voza svojho osudu,
nechaj sa viesť. S dôverou a úsmevom.
A kto bude šofér?
Láska.
A Tá nikdy nezíde z cesty.
Ideme ďalej…
