V tomto svojom tele sa bojíš len emócií, tebe nevadí, že sa ti TO stane, ale že ti bude smutno, ťažko, alebo si budeš vyčítať, že si mohla urobiť viac a lepšie, bojíš sa špirály svojich pocitov. A až keď sa ich prestaneš báť, dovolíš im existovať, v tej chvíli sa ťa realita prestane tak dotýkať. Nie si totiž tou bolesťou, už ju len pozoruješ.
Skratky neexistujú. Veľmi sa chceme zbaviť bolesti a utrpenia, chceme dosiahnuť rýchlo zmenu, lebo nás kameň tlačí v topánke, žiť ako hentí alebo tamtí, túžime, strádame a prosíme. A to je živná pôda pre kohokoľvek, kto to s tebou až tak úprimne nemyslí. Cez les je najlepšie ísť po cestičke, i keď je dlhšia a pomalšia, ale dovedie ťa tam, kam má. Svoj život si musíš plne odžiť sám/sama a bez barličiek.
