Keď mysli o niečo ide, mizne priestor na vnímanie toho, čo práve je. Objaví sa ťah na bránku, túžba, chcenie… a s nimi aj závislosť. Táto na jediný cieľ zameraná časť potom sklamane prehovorí: „Nejde to! Tak ako by som chcel/a.“ Pretože sa snažíš použiť bytie ako nástroj, aby sa realita začala správať podľa tvojich predstáv. A keď sa to nestane, táto nenaplnená časť vyhlási, že je to blbosť, a nefunguje to. Treba sa poobzerať inde, nájsť novú metódu, iný spôsob, ako si svet prispôsobiť. Šup, šup!
Lenže nič také tu neexistuje.
Vnímanie života, vnímanie toho, čo je, zahŕňa aj tieto túžby mysle zmanipulovať realitu. Keď ich necháme nenabité, bez odporu a bez nasledovania, prirodzene a samy odpadnú. Energia, ktorú mali, sa postupne vyčerpá. To, čo sa kedysi zdalo nesmierne dôležité, stráca váhu. Emócie už nie sú také silné, význam sa rozplýva, bolesť zmizne.
Nejde o napĺňanie ideálneho sveta, ale o vnímanie všetkého, čo sa objavuje. A s tým prichádza aj rozpad iluzórneho „niekoho“, kto tvrdí, že keď bude život ideálny, budem sa aj ja cítiť ideálne. Najlepšie navždy. To je podfu(c)k.
Myseľ vždy túži po tom trblietavom. A keď sa to tak neukazuje, chce hneď ujsť a siahnuť po niečom inom. No to, čo sa vtedy pred tebou odohráva, sú len pocity a myšlienky spojené s daným rozčarovaním. Nie realita samotná. Tá nikdy nebolí ani Ťa ne(s)klame. Takže pred ňou nemusíš unikať.
Pocit JA sa prirodzene upína na vybrané okamihy, ľudí a veci. Vidí hodnotu v tom, čo možno získať, udržať a vydestilovať, nie v celku toho, čo sa práve odohráva. Neustále sa snaží niečo dosiahnuť a zakonzervovať. Bytie nič nevlastní ani nehľadá. Je tichým, neosobným potešením zo samotnej existencie. Z toho, čo je, presne tak, ako to je. A to je naozaj všetko;)