Bohyňa Ištar alebo Izis, Venuša či Afrodita. Nech ju už pomenujeme akokoľvek, bohyňa lásky sa spája s jarou, kvitnúcou prírodou, s obdobím, keď sa prebúdzajú spiace semená a všetko rastie do krásy. Krása je podstatná. Nie však tá častokrát povrchne vnímaná, ale z esenciálnych hlbín srdca vyvierajúca.
O Afrodite sa často hovorilo ako o „zlatej“. Zlatá definuje jej žiarivosť, ale symbolizuje tiež nepoškvrnenosť, pretože zlato je prvok odolný proti korózii. Zároveň symbolizuje vedomie. Karl Kerényi o tomto vedomí hovorí, že to „nie je niečo ťažké či temne pozemské … ale naopak niečo jasne priezračné“. Je to vedomie vzťahov a cítenia. Bachofen hovorí, že Afroditina ríša vedomia nie je spirituálnym, ale pozemským vedomím „povzneseným do najvyššej čistoty“.
Bohyňa ilustruje tie aspekty ženskej prirodzenosti, ktoré sa prejavujú v hmote. Fyzická krása, ženské vedomie integrované v tele (tzn. inštinktívna múdrosť) a schopnosť vzájomne spájať hlboko pociťované emócie, vzťažnosť (princíp erosu) – to všetko je spojované s bohyňou. Bohyňa bola považovaná za panenskú. V našom modernom chápaní je paradoxné nazerať na bohyňu ako na pannu, keď je spojovaná s vášňou a mnohými milencami. Žiadny paradox v tom však neleží. V latinčine virgo znamená nevydatá, zatiaľ čo virgo intacta značí absenciu sexuálnej skúsenosti. Slovo „panna“ (anglicky „virgin“) proste upriamuje pozornosť len na ten druhý význam.
Panenský atribút bohyne znamená jednoducho to, že nepatrí žiadnemu mužovi; patrí sama sebe. Nie je chápaná ako náprotivok ostatných bohov či ako ženská verzia boha. Môže byť vydatá, manžel je však vnímaný ako jej druh. To, že je niekoho ženou, na ňu nemá žiadny vplyv, ani jej to neposkytuje nejaký zvláštny status. Bohyňa lásky existuje svojím vlastným spôsobom, ako jedinečná a vnútorne zjednotená žena. Je verná svojej vlastnej prirodzenosti a inštinktu, ako prales, ktorý je slobodný a prirodzený, obťažkaný životom a v súlade so zákonmi prírody; je voľná a ľudské zákony ju neobmedzujú.
Bohyňa lásky bola mesačnou bohyňou. Ľudia verili, že prízrakový svit Mesiaca je darcom života a hojnosti. Mesiac a jeho bohyňa boli plodivými silami. Mesiac však má tiež moc spôsobiť šialenstvo. V temnej fáze Mesiaca svojím bezmedzným hnevom a bezohľadným ničením pôsobila bohyňa skazu. Plútarchos hovorí: „Pribúdajúci Mesiac je dobrého úmyslu, ale ubúdajúci Mesiac prináša chorobu a smrť.“ Rovnako ako Mesiac sa bohyňa prejavovala cyklicky, keď nasledovala rytmus neustávajúcich premien prírody.
Strata a smrť, neopätovaná láska a opustenie sú všetko súčasti Afroditinej domény. Vlastne len vďaka týmto temným tieňom sa jej zlatý ligot stáva skutočným; usmieva sa nesmrteľným úsmevom, na smrť nazerá nesmrteľnými očami. Trvalosť patrí do sveta Héry, nie do Afroditinho. Jej prináleží hlboké prijatie skutočnosti, že vášnivá láska netrvá večne a rovnako hlboké prijatie faktu, že muž je stvorený k láske. Rozľahlosť emócií dotvára celkový obraz tejto bohyne - radosť a slasť, ale tiež bolesť a žiaľ. Emócie, ktoré majú svoj pôvod v láske, sú neoddeliteľnou súčasťou jej života.
Žena, ktorá poznáva bohyňu, si začína uvedomovať ten božský aspekt svojej ženskej prirodzenosti, ktorý je súčasťou bytostného Ja, archetypu celistvosti a riadiaceho centra osobnosti. Miesto toho, aby sa jej ja pokúšalo jej život naďalej ovládať, spolupracuje teraz s bytostným Ja.
Žena vedená svojimi najhlbšími potrebami, vnútornými ideálmi a postojmi už nie je ovplyvňovaná vonkajšími okolnosťami, ani ju príliš nezasahuje kritika.
Zisťuje napríklad, že jej telo je krásne, a uvedomuje si, že ide čiastočne o prejav bytostného Ja. „Bytostné Ja teda – ako totalita osobnosti – plným právom nesie atribúty vonkajšieho fyzického pohlavia, ktorého hormonálny stav je úzko spojený so stavom psychologickým.“ Telo teda nie je, ako to jedna žena vyjadrila, „jednoducho prostriedkom, vďaka ktorému sa moja hlava dostane z domu do auta“, ale základnou matériou, skrze ktorú môže spoznať hlboké emócie, intuitívnu a inštinktívnu múdrosť.
Žena, ktorá si je vedomá bohyne, sa stará o svoje telo zodpovedajúcou výživou a cvičením a vychutnáva si kúpanie, kozmetickú starostlivosť o telo i obliekanie. Nerobí to len za povrchným účelom príťažlivosti vlastnej osoby, čo súvisí s uspokojením ja, ale z rešpektu k ženskej prirodzenosti.
Jej krása pochádza z vitálneho spojenia s bytostným Ja. Takáto žena je panenská. Nemá to nič spoločné s fyzickým stavom, ale s vnútorným postojom. Žije svoj vlastný život a nie je závislá na reakciách ostatných ľudí. Panenská žena nie je len náprotivkom muža, či už ide o otca, milenca alebo manžela. Neriadi sa abstraktnou ideou toho, ako by „mala“ vyzerať, alebo „čo si ľudia budú myslieť“.
Esther Hardingová píše:
„Žena, ktorá je pannou, je vnútorne zjednotená sama so sebou, robí to, čo robí - nie preto, že chce uspokojiť, nie preto, aby sa páčila či aby bolo jej správanie schvaľované ... nie z túžby získať nad druhým moc, upútať jeho pozornosť či získať lásku, ale preto, že to, čo robí, je pravdivé ... Ako pannu ju neovplyvňujú zretele, ktoré nepanenským ženám, či už sú vydaté, alebo nie, pristrihujú krídla...“
Pokiaľ ženu motivuje len egocentrizmus, je výsledkom regres, zostup na úroveň, ktorá nemá s dnešnou civilizovanosťou nič spoločné. Naopak: „Keď nie je motív osobný a zameria sa na neosobný cieľ, totiž na vytvorenie správneho vzťahu k bohyni, k princípu erosu, bude výsledok od egoizmu a sebectva oslobodený.“
Filón Alexandrijský, židovský filozof z prvého storočia, popísal skutočný význam ženskej panenskej prirodzenosti: „Je vhodné, aby mal Boh styk s nepoškvrnenou a nedotknutou a čistou prirodzenosťou, s tou, ktorá je v pravde skutočnou pannou, spôsobom, ktorý sa od nášho výrazne odlišuje. Pretože pohlavné splynutie muža s cieľom plodenia detí robí z panien ženy. Keď sa ale začne s dušou spojovať Boh, spôsobuje, že tá, ktorá bola pôvodne ženou, sa znova stáva pannou.“
Žena, ktorá poznala mesačnú bohyňu, si uvedomuje svoje vlastné mesačné fázy. Pozná cyklický rytmus vlastného tela a inštinktívne sleduje príliv a odliv premieňajúcej energie. Menštruačné krvácanie, ktoré odráža mesačné fázy, potvrdzuje jej plodnosť, tzn. tie tvorivé schopnosti, ktoré sú súčasne fyzické aj psychické.
Uznáva svoju vlastnú mesačnú prirodzenosť. Vie, že niekedy je jasná ako svetlo, čo je čas priaznivý novému rastu. V temnej fáze si uvedomuje svoju temnotu, čarodejnici podobnú stránku, ktorá neveští nič dobré, a dokáže túto mocnú energiu uvoľňovať spôsobmi, ktoré nie sú deštruktívne.
Rozumie svojej potrebe extrovertného obdobia, keď vyžaruje svetlo, rovnako ako potrebe času odlúčenia a introspekcie. Obe tieto polohy jej prinášajú útechu, žena žije v súlade s vlastným jedinečným rytmom.
✿Nancy Qualls-Corbett – The Sacred Prostitute: Eternal Aspect of the Feminine (Studies in Jungian Psychology by Jungian Analysts)✿