Je len toto. Stále nová opakujúca sa prítomnosť. A vtedy sa objaví pokoj… aj v tom, čo by kedysi pokojom nebolo.
Tajomstvo dobrovekosti nie je v tom stať sa niekým iným, nedosiahnuteľným, ale prestať zo seba robiť problém, ktorý treba zakaždým (vy)riešiť. Vnímať každý moment ako niečo nezaťažené, dokonalosť v nedokonalosti, nič a všetko zároveň. Bytie je nepoškvrnené. To my doň vkladáme príbehy a potom im veríme.
Keď reaguješ priamo z prítomnosti, bez naučených scenárov, začne sa rozpadať to, kým si si myslela, že musíš byť. Všetky nálepky, typológie, definície sa rozbijú. Raz si jemná a nežná, inokedy pevná a priama. Raz otvorená a hravá, inokedy jasne ohraničená. Presne tak, ako si situácia žiada. Nemusíš sa pohybovať len po vyznačených chodníčkoch.
Čím viac bojuješ, tým viac je proti čomu bojovať. Odpor vytvára bolesť. Až to necháš udiať sa, bez potreby to zastaviť alebo opraviť, život sa uvoľní. A nebudeš k tomu musieť použiť žiadne donucovacie prostriedky.
Len tento jeden život pulzujúci v nekonečnej slučke začiatkov a koncov, ktoré sa len tvária ako oddelené. Keď sa Ti táto (tragi)komédia odhalí, rozosmeješ sa. A ozvena tvojho oslobodzujúceho smiechu ozdravne prejde cez všetko, čo si si musela odžiť.
A potom už len hráš. Naplno. Lebo môžeš.
Že tam bude smútok? Bude. Že tam bude obava? Bude. Že tam bude celá škála pocitov a emócií, aká len v ľudskom tele dokáže existovať? Áno. Ale už to nebude zahlcujúce ako predtým. Už to prestaneš brať na život a na smrť. Zmizla potreba, aby veci boli nejaké. A vníma sa, čo sa skutočne deje, nie tlak na to, čo by bolo lepšie.
Zostáva len očarenie tým, čo je. A ako sa to všetko deje samo v neviditeľnej rovnováhe bytia.
Povolíš sa do toho, čo prichádza, i keď o tom vôbec nič nevieš.
A možno si všimneš, že to tak bolo vždy.
A nikdy to ani inak nemohlo byť.