To, ako pôsobím, ako vyzerám, či som dosť krásna, príťažlivá, či vyhovujem a či ma ľudia majú alebo nemajú radi… Pokiaľ myseľ berie tieto otázky príliš vážne, automaticky sa zapína potreba kontroly. A tá spotrebúva obrovské množstvo energie. Človek je z toľkého strachu, čo si o ňom myslia druhí, doslova vyfľusnutý.
Kým sa zaoberáme tým, ako nás vidia ostatní, často sa nevedomky snažíme ovplyvniť ich pohľad na nás. Manipulácia pritom nemusí vyzerať len ako krik, nátlak či zastrašovanie. Môže sa skrývať aj za prehnanou milotou, ustavičnou ochotou, zachraňovaním druhých alebo neustálymi kompromismi na vlastný úkor. Aj to je snaha získať prijatie, lásku či pocit bezpečia.
A predsa tu nie je nikto, koho by bolo potrebné za to obviňovať. Tieto vzorce sa neodhaľujú silou ani bojom s realitou. Odhaľujú sa tým, že ich človek určitý čas žije, až kým ho nevyčerpajú natoľko, že mu začnú udierať do nosa. Najprv ich rozpoznáva u druhých, neskôr aj v sebe.
Každý naučený program má svoju dobu expirácie. Nie je potrebné sa ho predčasne zbavovať ani s ním bojovať. Je nutné ho prežívať, dokým je s ním myseľ v odpore. Inak to nejde. Až keď ti prestane prekážať samotná prítomnosť nepríjemných myšlienok či pocitov, myseľ s nimi konečne prestáva zápasiť a zrazu ti to nevadí. Nie je tam hnev, ľútosť ani strach z toho, čo bude. Už sa tým nechceš zaoberať. Unavila si sa. Nánosy domnienok, predstáv a kontroly sa roztopia a pod nimi sa prirodzene objavuje pokoj, o ktorom ani netušíš, že tam vždy bol.
Až potom je jasné, že pokoj nebolo potrebné vytvárať. Ako by mohol vzniknúť pokoj pod tlakom, ktorý naň máš? Bol tu vždy. Len ho na chvíľu zatienili myšlienky, nazhromaždené predstavy a snaha byť niekým iným, než tým, čím už dávno si. Hra sa vyčerpá a všetko znova plynie tak, ako má. Jediná cesta je skrz ohnivé jazyky😁
