Praskol mi zub. Nie nejako dramaticky, len kúsok. Kým som tomu venovala pozornosť, hlava stále podsúvala nejaké riešenia. Kúp si špeciálnu pastu na posilnenie a mineralizáciu skloviny, kúpila som. Každý deň som si ten zub obzerala, zachádzala doň jazykom, premýšľala, čo s tým. Zubárka mi na preventívke povedala, že to nič nie je, nebudeme to zatiaľ riešiť. Ešte som to chvíľu mala vo svojom premýšľacom poli až som na to zabudla a znova sa vrátila k normálnej zubnej rutine. Spomenula som si naň po 5 mesiacoch! Samozrejme, nič sa nezmenilo a všetko je v poriadku. Myseľ si medzitým našla iné objekty záujmu😁 Zakaždým sa s tebou len hrá, tak jej to všetko nežer. Čo má byť riešené, bude tak či tak. Čo nie, nebude.
V jednoduchosti toho, čo je, sa každá situácia stáva zvaným hosťom. Keď prestaneš život šikanovať, sám odkryje svoje karty ani netušíš jak prívetivo. Pozornosť sa prestane strácať v príbehoch mysle a spočinie v tom, čo sa práve deje. V obyčajnosti dňa, v jedinom pohľade, v nemennom tichu, v hurónskom smiechu, v bubnujúcom daždi za oknom aj pri varení, ktoré si nikdy extra nepraktizovala. Zrazu je cítiť pulz života vo všetkom. Akoby všetko dýchalo jednými pľúcami.
Dni sú také, aké sú. Ani dobré, ani zlé. Len sa dejú a my ich pomenovávame. Vnímanie bez posudzovania a chtíča stále to mať nejako inak však predsa len prináša istú zmenu, zrazu je každá chvíľa darom, a tak sa to v tom živote potom aj ukazuje. Vnímanie robí zázraky💚
