Kategória: SEN JE SKUTOČNOSŤ

Nie je nič viac.

Len toto.

Stále sa obnovujúca slučka prítomnosti. Je to samovoľný proces. Ako slobodne znejú tie dve slová dokopy: samo a voľne. Aká úľava🦋

Najväčší klam rozvinutý vo svete internetovej spirituality a osobného rozvoja: hľadanie niečoho viac a niekde inde. Len ťa to drží v zajatí a odpútava od toho, čo je. To, čo hľadáš, je príliš obyčajné, aby to naplnilo predajnú túžbu po niečom mystickom a dych berúcom. Odhalenie pravdy je proste nuda, žiadne hula hula tance🤷‍♀️ Tak sa nenechaj ojekabátiť🙏

Všetko sa neustále premieňa, bez návodu a tajných rád pár vyvolených, len nelipnúť na lineárnom vnímaní vecí a sveta, ja viem, je to také opojné, všetky tie zaručené život meniace päťkrokové recepty na šťastie:) Až keď skončí pátranie mysle, začína sa skutočný život. Úžas nad tým, čo práve vzniká a vopred o tom nemám žiadne (i)relevantné správy. 

Fascinovaná životom takým, aký je. 

Opona spadne sama. Netreba tieto zvesti hľadať po záchodoch. Nezachránia ťa. Nedá sa to naučiť, podplatiť ani vymodliť. Len prehliadnuť. Je to zadarminko, takže žiadny stres. Kúp si radšej lízatko🥰

Čo zabije fikciu? Pravda. O tú nám ide.

Kým sa ťa to dotýka, vyvoláva to v tebe reakciu, dovtedy to v tvojom živote zostáva. Nerobíš nič nesprávne. Len je tam stále ten náboj, ktorý to celé živí a prejavuje sa. Môžeš tomu rozumieť. Môžeš vedieť, že ti to ubližuje. Môžeš sa snažiť to zastaviť, vysvetliť si, snažiť sa ovládnuť. Ale ak to v tebe ešte dýcha, bude sa to diať ďalej. 

Nastane moment a samo to vyhasne. Bez fanfár a s nevyhnutným prebudením. Stalo sa to najlepšie, čo mohlo. Jednoducho sa to udeje, ale ty si nič neurobila. Hra skončí a energia sa presmeruje inde. Len mysli sa to nepáči. Vytvára dojem, že ak by to bolo podľa jej predstáv, tak sa určite budeš cítiť lepšie:)

Lenže k čomu máš výhrady, to mentálne najviac priťahuješ. Bolí to stotožnenie s ponukou mysle. Bolí ten príbeh, nie skutočnosť.

Preto funguje prestať sa zaoberať druhým a otočiť pozornosť do seba. Nepýtať sa prečo to robí, čo tým myslí, ako to s ním je. Ale čo je v tom moje? Prečo sa ma to dotýka, čo to vo mne spúšťa, s čím to rezonuje? Cesta von je opačná, najprv treba vojsť dnu. 

Interpretácie situácií kľudne nechaj bokom. Myseľ ich bude vytvárať, ale realita sa deje vždy len teraz, v tomto okamihu. Minulosť už nie je. A to, čo príde, ešte neexistuje. Každý podnet môžeš stretnúť nanovo. Bez nánosu starých príbehov. Ako zvedavé dieťa objavujúce svet.

Nemusíš si nič niesť so sebou do ďalšieho dňa. To je návyk mysle, ktorá si myslí, že zaoberaním sa danou vecou ju vyrieši. Nevyrieši. Pretože myšlienky sú fikcia. Chodia bez dovolenia, ako sa im zachce, nie je v tom žiadny poriadok.

Utrpenie vzniká, keď sa zasekneš v príbehu, keď sa držíš toho, čo už nie je, alebo sa snažíš kontrolovať to, čo ešte neprišlo. Ale to, čo sa stalo, už pominulo. A to, čo bude, nevieš. Zostáva len tento moment. Čistý, otvorený, nezaseknutý.

Myšlienky tu budú stále. Ale nemusíš sa nimi zahnať do slepej uličky. Odkrytím skutočnosti takej, aká je, stráca ilúzia punc exkluzivity a seriál končí. A potom už len žiješ, jak to prichádza, a je to úplne v pohode, nech sa ukáže čokoľvek.

Asi som sa unavila do spokojnosti. A nenaháňam si už vlastný chvost. Pamätám si vetu zo seriálu, kde matka hovorí dcére, že plač je prejav sebaľútosti a ženy sa musia naučiť žiť so stratou a bolesťou. Majú absorbovať všetko, do posledného dychu. Tak tento návyk žiť v predpísanom utrpení som opustila.

Postupne sa mi odhalila jemnejšia stránka života. Jeho prirodzenosť a jednoduchosť v nevedení. Nevedenie, odhalené na konci hľadania, je tým, po čom sa skutočne túži. Ukazuje, že dokonalosť už existuje.

Ak je všetko, čo hľadáme, už tu, aký má zmysel to naháňať? Ako môžeš nájsť to, čo nikdy nikam neodišlo?

A tak sa všetko vo mne uvoľnilo. Ťažoba nenaplnených predstáv sa roztopila pri poslednom Titanicu. Ostal len priestor, v ktorom sa veci objavujú a miznú. Bez potreby ich hodnotiť, predvídať alebo ovládať.

Je to ako poznať tri základné akordy a i tak zahrať plnohodnotnú pieseň🎸

Nekonečný hľadač sa unavil a bez trucu opustil miestnosť. Zostalo to obyčajné, ale zato svieže a stále sa obnovujúce. Nestagnujúce. Nesnesitelná lehkost zářivého bytí, v ktorom o nič nejde ani nemôže byť inak.
Životná rola sa hrá presne tak, ako má;)

Všetko to bravúrne zvládaš, nedá sa dosiahnuť ideálny stav, a takto je to dobre, lebo to je život. Taký, aký je. Reálny a skutočný, a pritom láskavý k nedokonalosti, ktorá je prirodzená🤗

Uverili sme, že minulosť je niečo pokazené. Projekt, ktorý treba spätne prerobiť, opraviť, uzdraviť do dokonalosti. Ale minulosť nie je chybný mechanizmus. Je to príbeh, ktorý sa stal.

Naše vnútorné dieťa nepotrebuje opravu❤️‍🩹Nepotrebuje analýzu ani nekonečné pitvanie toho, čo malo byť inak. Potrebuje byť videné. Vidieť ho znamená pozrieť sa na seba z odstupu. Z pozície dospelosti – kde nesúdim, neľutujem, nehanbím sa. Len pokorne uznávam: „Áno, takto to bolo. Takto som to prežívala.“

Oslobodzujúce prijatie neprichádza vtedy, keď sa snažíme minulosť prepísať, ale vtedy, keď s ňou prestaneme bojovať. Naše mladšie verzie od nás nechcú, aby sme ich zachraňovali. Chcú len vedieť, že to, čo prežili, zvládli najlepšie, ako vtedy vedeli. Že neboli slabé. Neboli zlé. Že robili maximum s tým, čo mali k dispozícii.

Minulosť nezmeníme. Ale môžeme sa na ňu pozrieť s rešpektom. A práve v tejto úcte sa rodí sila. Sila žiť dnes. Nie opravovať včerajšok.