Kategória: SEN JE SKUTOČNOSŤ

Stále sa nájde niekto, kto bude hovoriť: si moc a nie si dosť🤷‍♀️ Necitlivé slová druhých sú ako bubliny z bublifuku. Plné mydlovej vody, ktorá aj tak rýchlo praskne.

Tvoj nervový systém dokáže nabúrať čokoľvek, čo máš spojené s emóciami. Nie vždy to je znamenie vyhnúť sa tomu. Niekedy ťa to nabáda prejsť cez oheň a hojenie začne práve vo chvíli, keď sa v danej situácii prehupneš z emócií do racionality. Zrazu uvidíš veci jasne a presne také, aké sú. Spomienková nostalgia potrebuje zažiť studenú sprchu.

Rana sa zacelí, keď si do nej nenecháš pichať ihlicami. To môžu byť klamstvá, manipulácia, citové vydieranie, trestanie tichom, zavádzanie, postupné ubližovanie, gaslighting atď. Hojenie nastáva, keď znovu zažiješ bezpečie, ktoré Ti otvára oči. Strhne sa ten závoj zaslepenosti ako pri odlepení leukoplastu. Miestami to nie je príjemné, dokonca sa tomu môžeš brániť, ale na sto percent efektívne.

Bezpečie sa netvorí len mojkaním, hladkaním, chlácholením, utešovaním, strkaním hlavy do piesku, ale aj obnovením na vedľajšiu koľaj odsunutých morálnych a etických hodnôt, kam patrí pravdovravnosť, čistý úmysel, rešpekt a úcta, odhalenie skrytého, rozpoznanie skutočnosti v jej pravej podstate. A to sa môže udiať v prítomnosti citlivého a láskavého človeka aj skrze tvrdšie slová.

Teraz si v poriadku. Nič Ti už nehrozí.
Môžeš spočinúť vo svojom tele, pravidelne dýchať, stíšiť sa, pomôžu prechádzky, ľahký pohyb, spánok, dobré jedlo, a vyberanie si pohody miesto vystreleného kortizolu. I keď je to stále vlnovité. Povolí sa to. Práve v opakovanom návrate do PRAVDY sa začína skutočné uzdravovanie. A život nie je len o odchodoch, ale aj o návratoch… k sebe♥️

Keď mysli o niečo ide, mizne priestor na vnímanie toho, čo práve je. Objaví sa ťah na bránku, túžba, chcenie… a s nimi aj závislosť. Táto na jediný cieľ zameraná časť potom sklamane prehovorí: „Nejde to! Tak ako by som chcel/a.“ Pretože sa snažíš použiť bytie ako nástroj, aby sa realita začala správať podľa tvojich predstáv. A keď sa to nestane, táto nenaplnená časť vyhlási, že je to blbosť, a nefunguje to. Treba sa poobzerať inde, nájsť novú metódu, iný spôsob, ako si svet prispôsobiť. Šup, šup!

Lenže nič také tu neexistuje.

Vnímanie života, vnímanie toho, čo je, zahŕňa aj tieto túžby mysle zmanipulovať realitu. Keď ich necháme nenabité, bez odporu a bez nasledovania, prirodzene a samy odpadnú. Energia, ktorú mali, sa postupne vyčerpá. To, čo sa kedysi zdalo nesmierne dôležité, stráca váhu. Emócie už nie sú také silné, význam sa rozplýva, bolesť zmizne.

Nejde o napĺňanie ideálneho sveta, ale o vnímanie všetkého, čo sa objavuje. A s tým prichádza aj rozpad iluzórneho „niekoho“, kto tvrdí, že keď bude život ideálny, budem sa aj ja cítiť ideálne. Najlepšie navždy. To je podfu(c)k.

Myseľ vždy túži po tom trblietavom. A keď sa to tak neukazuje, chce hneď ujsť a siahnuť po niečom inom. No to, čo sa vtedy pred tebou odohráva, sú len pocity a myšlienky spojené s daným rozčarovaním. Nie realita samotná. Tá nikdy nebolí ani Ťa ne(s)klame. Takže pred ňou nemusíš unikať.

Pocit JA sa prirodzene upína na vybrané okamihy, ľudí a veci. Vidí hodnotu v tom, čo možno získať, udržať a vydestilovať, nie v celku toho, čo sa práve odohráva. Neustále sa snaží niečo dosiahnuť a zakonzervovať. Bytie nič nevlastní ani nehľadá. Je tichým, neosobným potešením zo samotnej existencie. Z toho, čo je, presne tak, ako to je. A to je naozaj všetko;)

To, čo má odísť, odíde samo.
To, čo má byť videné, sa ukáže.
Ty si stále doma.
V pokoji, ktorý sa nemení.
I keď v tvojej mysli zúria hromy-blesky.

Pravda sa udeje, keď to povieš bez zámeru, bez toho, že tým chceš niečo zmeniť a dosiahnuť, najlepšie, aby to sadlo do tvojej predstavy, ktorú si si vytvoril/a, však? No, a podľa spätnej reakcie zistíš, z akého popudu si prehovoril/a, pretože keď ťa to zasiahne, zabolí, spustí sa tým trápenie, tak si to urobil/a pre seba bez ohľadu na druhého a tvoje ego konalo zo zištných dôvodov, pretože chcelo niečo získať: lásku, záujem, rešpekt, podporu, prijatie atď. Ale tu nie sme v obchode s cukrovinkami, takže takáto manipulácia vždy bolí. A cez bolesť sa z nej dá prebudiť.

Čo je tvoje, Ťa nemôže minúť, ale ty ako osoba to nevieš. Tak to nechaj byť. Žiť si svojím životom. Zvyšok je len ilúzia a domnienky, ktoré sa nonstop rodia v tvojej hlave na základe naučených programov a vzorcov.

Len to pozoruj a nenaskakuj na všetko.
Oslobodenie príde samovoľne. Nemusíš sa do toho tlačiť ani pre to nič robiť. Pre myseľ je to strašidelná predstava, ale pre hľadajúcu bytosť točiacu sa v kruhu je to úľava.

Skús si všimnúť, že život sa deje neustále. Ako dych, ktorý neriadiš. Nezávisle od toho, či sa trápiš alebo netrápiš. Či sa ti páči, čo vidíš, alebo nepáči. Aj keď premýšľaš príliš veľa, aj keď spíš, aj keď vzdoruješ. Život sa jednoducho deje – bez tvojej kontroly.

A všetko sa rieši len v daný moment. Vždy. Netreba predbiehať a manipulovať dej.
Akákoľvek skutočná zmena sa udeje sama vtedy, keď jej prestaneš brániť. Nemusíš všetko kontrolovať a byť vždy o krok vpred, aby ťa nič “nepríjemné” neprekvapilo. Už dnes môžeš pocítiť, že život nesie aj teba. Nemusíš sa o to snažiť. Môžeš to láskavo odovzdať ako starý preukaz do knižnice:)

Neexistujú žiadne správne kroky.
Len rytmus, ktorému sa odvážiš odovzdať.
Neplánuj choreografiu, ale improvizuj.
Sloboda začína tam, kde prestaneš bojovať s neistotou…
a necháš hudbu viesť svoje nohy.

Na začiatku si myslíme, že musíme kráčať rovno, po bezpečných chodníkoch, krok za krokom podľa plánu.
Poznať cieľ, držať sa pravidiel, mať veci pod kontrolou.

Lenže jedného dňa sa pristihneme, že sme unavení z večného dobiehania.
A v hlave sa ozve malý, dráždivý hlas:
„A čo ak to celé nie je cesta, ale tanec?“

Tanec nepotrebuje GPS ani itinerár.
Tanec potrebuje len ochotu cítiť a nechať sa unášať rytmom, ktorý nepíše hlava, ale šepká srdce.

V tanci neexistuje nesprávny krok.
Každý pohyb je ten pravý, ak je tvoj.
A ani zlyhanie tu nemá miesto, len nová melódia, ktorú môžeš spoznať a precítiť.

Najviac sa trápi ten, kto chce život presne rozchoreografovať, hoci on je odjakživa improvizáciou.
Kto sa snaží držať opraty, hoci sa má len nechať viesť.

Sloboda prichádza, keď pochopíš, že si vždy bol/a súčasťou veľkého tanca.
A že neistota, ktorú tak veľmi odháňaš, je v skutočnosti vstupenka na parket.

Život nie je rébus na vyriešenie.
Je to melodická hudba na prežitie.

Tak dnes… tancuj s tým, čo je.
Aj keď hudba hrá inak, než si čakal/a.
Práve vtedy nájdeš konečne svoj vlastný krok.

We are listening and we’re not blind
This is your life, this is your time🫶

#tanec #so #zivotom