Kategória: STÁLE SA UČÍME

Klientka: Bože, celé sme to spolu prežili my dve, to je brutal!

Ja: A vidíš, už je to preč. Akoby sa to ani nestalo. Len pocity s tým spojené sa víria v Tebe, ale príbeh už dávno skončil🤗

Príbehy končia. Nové začínajú. A tak stále dokola. Len tvoj prístup k nim už nie je život ohrozujúci. Už vieš, ako sa veci majú a nechávaš to byť. Nech sa akýkoľvek príbeh ukáže, si s ním úplne v pohode, v zmysle nevnímaš ho ako určujúci a nevyhnutný na to, aby trvale menil tvoje pocity, podľa toho, ako sa vyvíja, resp. nevyvíja. I keď má svoje úskalia a myseľ sa doň chce zapojiť, lebo tá potrebuje tú šťavu, nechávaš ho plynúť. Chce to prax😁

Neriešením sa dráma vyčerpá. Neriešenie neznamená, že nebudeš robiť nič, ale že to nebude zasahovať to, kým skutočne si, a vtedy sa nereaguje z pozície dotknutej osobnosti, ale z bytia, ktoré je nemenné a nevyčerpateľné. Už sa nebojíš prejaviť alebo mlčať, lebo ťa nikto a nič neohrozuje. Potom sa veci dejú v súlade s tým, ako to má byť, nie podľa predstáv mysle, ktorá s tým bojuje, hodnotí, a tak to celé len komplikuje. 

Vždy je to dobre! Ty nie si tým príbehom, ktorý sa ti deje. Príbeh neurčuje, ako sa máš alebo nemáš mať. To je príliš krátkozraké a unavujúce. Už sa viac v pominuteľných príbehoch nestrácaš. A život plynie sám. Ľahko.

Minule mi klientka ponúkla zahrať si v divadle. Tam sa strieda smiech i plač a je prirodzené ich podľa scenára prežívať. Celý náš život je divadlo, tak ho prežívaj tiež, ale neber úplne vážne💃🏼

Keď sa vžijem do role, dokážem odohrať celú emocionálnu škálu problému, ktorú klient rieši, a tým sa odhalí všetko skryté a podvedomé. Býva to terapeuticky katarzný zážitok. Hlavnú úlohu tu hrajú bežné ľudské útrapy, avšak v strede deja prichádza otočka, a to, čo sa javilo ako strašné a neprekonateľné, mení sa na jasný smiech cez slzy.

Ak sa človek vyrovná s plynutím života podľa scenára, ktorý sa skrze neho odohráva, tak už potom ani upírske ságy nie sú prekážkou. Nakoniec ich nemá už čo prijímať a živiť a prirodzene vymiznú. Emócia sa udeje, lebo telo si pamätá, ale v mysli to už nie je spojené s ničím konkrétnym, takže sa cyklus (cirkus) nerozbehne a len sa nechá ten pocit voľne prejsť systémom. Veľmi očistné a uľavujúce.

Nič ťa nemôže uraziť a dotknúť sa ťa, keď s tým máš v sebe uzavretý vnútorný mier. Aj keď sú to podľa mysle veľké katastrofy. Dokým mňa to trápi, ja nad tým premýšľam, mňa to sužuje, dovtedy sa mi to bude ukazovať. Čo sa ma dotýka, mi vždy budú druhí hrať, aby som to prepustila a netrápila sa tým, lebo to nie je v mojej moci ovplyvniť. Tým dávam slobodu im aj sebe. To vie veľa vecí zmeniť.

Pohľad na vec z nadhľadu dokáže priniesť smiech, uvoľnenie aj pobavenie vo všetkej úcte k problémom, ktoré riešite. Proste to vie byť aj dosť dobrá sranda. Na začiatku katastrofa, na konci omnoho väčšia pohoda a zadosťučinenie. Programy mysle nemajú proti humoru žiadnu šancu:)

🌻Dr. Edith Eva Eger, klinická psychologička, preživšia holokaustu a odborníčka na spracúvanie traumy, klientov na terapii učila zbaviť sa utrpenia prostredníctvom humoru, súcitu a optimizmu. Pôvodom z Košíc, dožila sa 98 rokov.

Cesta von z utrpenia je vystúpenie z predstavy, že tam vonku je niekto, kto zmení môj život k lepšiemu, lebo sama to nedokážem. Nie je. Musíš sama. Inak zaplatíš krutú daň. Každá falošná túžba ťa dovedie len k priepasti, aby si si uvedomila, že skratky a barličky nefungujú. Vždy niečo stoja. Väčšinou dosť. Až keď padneš polomŕtva únavou po opakovaných sklamaniach, môže nastať prebudenie zo sna, z ktorého sa tak bojíš zobudiť, pritom ti nič pozitívne neprináša. Tak sa konečne otoč smerom k sebe a pravdivo si zodpovedz otázky, pred ktorými unikáš. Nič tam vonku ťa nezachráni. A to je veľká úľava a dar od života. Buď k sebe aj druhým úprimná a priama. Žiadny bullshit!

Blízkosť vzniká vo chvíľach, keď sa prestaneme prehnane chrániť, vysvetľovať, dokazovať. Keď si dovolíme vlastnú prítomnosť a zároveň zostávame otvorení druhému. Blízkosť je stretnutie dvoch svetov bez snahy jeden zmeniť. Je to priestor, kde môžeme voľne dýchať, čokoľvek cítiť a byť videní priamo. Na začiatok je to pekný nástrel, ale na plnohodnotný vzťah nestačí.

Na to, aby sme sa dokázali dorozumieť v cudzom jazyku, potrebujeme približne 50 až 100 slov. Milovať je samo osebe sloveso – a teda oveľa viac než len stav, je to činnosť. Zahŕňa nespočetné množstvo ďalších slovies, ako napríklad: starať sa, všímať si, zaujímať sa, reagovať.

Aby sme dokázali plynule hovoriť jazykom intimity, podľa párovej psychoterapeutky Esther Perel potrebujeme sedem základných slovies:

1. Pýtať sa/si
   Pýtanie znamená vedieť čo chcem. Vysloviť potrebu bez hanby, bez ospravedlňovania sa za svoju existenciu. Pre mnohých z nás je to najťažšie sloveso, pretože sme sa naučili, že pýtať sa je príliš, alebo že naše potreby nikoho nezaujímajú, takže si radšej nič nepýtame a potom umierame od smädu. Pýtanie je akt sebaúcty.
2. Brať/Vziať si
   Brať neznamená kradnúť. Brať znamená dovoliť si potešenie, pozornosť, dotyk, prítomnosť. Znamená to veriť, že máme právo cítiť sa dobre. Keď si vezmeme, čo nám patrí, prestávame sa umenšovať a miznúť vo vzťahoch.
3. Prijímať
   Prijímať je najzraniteľnejšie zo všetkých slovies. Znamená to nechať sa vidieť takí, akí sme, bez masiek a nutnosti niečo vkuse obhajovať. Prijímať znamená uznať, že nás má niekto rád bez toho, aby sme si to museli zaslúžiť.
4. Dávať
   Dávanie je krásne, keď pramení z plnosti.
   Ale môže sa stať aj únikom – spôsobom, ako sa vyhnúť konfliktu, odmietnutiu, blízkosti. Zdravé dávanie nevyčerpáva a vie povedať aj nahlas: teraz nie.
5. Zdieľať
   Zdieľanie vyrastá z pocitu bezpečia a hojnosti. Je to spoločný priestor, kde sa nesúťaží. Ak sme vyrastali v nedostatku – lásky, pozornosti, istoty – zdieľanie môže bolieť. A predsa je to most medzi dvoma svetmi.
6. Odmietnuť
   Bez „nie“ neexistuje skutočné „áno“.
   Odmietnuť znamená chrániť svoje hranice.
   Mnohí sme sa naučili, že „nie“ má kruté následky. A tak sa teraz učíme znova, že odmietnutie nie je odmietnutím druhého, ale danie prednosti sebe.
7. Hrať sa
   Hra je miestom slobody. Tam, kde sa môžeme uvoľniť, skúšať, smiať sa, byť nedokonalí. V hre sa rozpúšťa kontrola a rodí sa kreativita. Hra nás vracia do prítomnosti – tam, kde intimita prirodzene žije.

Tieto slovesá nás nik nenaučil, ale dnes si už môžeme vybrať, že ich skultivujeme vo svojich vzťahoch. A zakaždým, keď sa nám podarí dotknúť toho ťažšieho z nich, vzdávame sa starých ochranných stratégií prežitia, ktoré nám bežne bránia v plynulom cítení a milovaní. Nielen vo vzťahu k druhým, ale i k sebe. To je skutočná intimita.

*ilustračná foto na zahriatie a šantenie s delfínmi🐬