~ A. Suchý – Nemoci z opuštěnosti
Pre niekoho najzraniteľnejšia túžba, pre mňa bežná každodennosť. Nedá sa mi nevidieť človeka v celej jeho podstate, v tých farebných zrniečkach, ktoré sú jeho esenciou. Nikam nejdem ani keď uvidím tmavé kusy, nebojím sa, bahno je totiž liečivé. Možno by sme mali prestať pred sebou utekať a skúsiť druhému podržať dvere, keď si práve zabudol svoj kľúč.
Nemusíme byť obdivovaní. Pochopení do posledného detailu. Ale byť 🌸zahliadnutí🌸 Skutočne videní. Tak, ako sme. Nie tak, ako sa snažíme pôsobiť.
Bez masiek.
Bez výkonu.
Bez očakávaní.
Bez domnienok.
Jednoducho BYŤ a cítiť, že niekto zostáva.
Že neuteká, keď zlyháš.
Nezatvorí sa, keď cíti tvoju bolesť.
Nedesí ho tvoja hĺbka, náladovosť, sila ani krehkosť.
Že neodchádza, keď práve nežiariš,
ale zostáva a nesie chvíľu svetlo aj za Teba.
Všetci chceme vedieť, že môžeme byť ľudskí. Nedokonalí. Zraniteľní.
A že práve v tej surovej podstate nás niekto objíme a povie:
„Ja som tu. Vidím ťa. A neopúšťam.“
Táto túžba nie je slabosť.
Nie je to potreba “závislosti” ani “nevedomia”.
Je to najprirodzenejšia časť nás.
Byť niekomu domovom a zrkadlom, ktoré vidí pravú krásu v nedokonalosti.
Všetko dokážeme sami. Uzdraviť sa, rozvíjať, žiť nádherne a z plných pľúc. Ale spojenie, ktoré nepreletí povrchom, je v dnešnom svete vzácne, keď vstúpi do nás a povie: „Vidím ťa. A nezľaknem sa.”
To je zázrak, ktorý nehľadáme v ideálnosti, ale v odvahe zostať.
Láska neprichádza zvonku, ale z Teba.
Z miesta, ktoré nepotrebuje povolenie ani potvrdenie. Keď miluješ niekoho iného, nenarábaš s energiou ako s niečím, čo Ti môže dôjsť. Len sa vtedy dotýkaš jej zdroja v sebe. Keď si zamilovaná do života, do seba, do bytia… vtedy si Láskou. A z tejto esencie sa dotýkaš všetkého.
Čím viac lásky žiješ, tým viac krásy z Teba vyžaruje.
