Na ničom nelipnúť. V ničom sa nestrácať. Vidieť veci také, aké naozaj sú. Potom už nie je vytrvalosť o zatínaní zubov, ale niečo, čo ťa samo nesie. Už to je len cesta s hlavou vystrčenou nad hladinu, pretože to nerozdeľuješ, nehodnotíš, neusiluješ, a tým si ju prirodzene vyberáš, netlačím-silniem, žiadny paradox, proste idem, kráčam, občas pobežím, potom si oddýchnem, zase si nadbehnem, párkrát zakopnem, ale pokračujem, lebo to nerobím pre nič a nikoho. Tým neprichádza frustrácia zo žiadnej fázy počas cesty, lebo to nemá čo rozbiť. A vtedy je nekonečné kráčanie úplne samovoľné a skutočne radostné🌞
Je len toto. Stále nová opakujúca sa prítomnosť. A vtedy sa objaví pokoj… aj v tom, čo by kedysi pokojom nebolo.
Tajomstvo dobrovekosti nie je v tom stať sa niekým iným, nedosiahnuteľným, ale prestať zo seba robiť problém, ktorý treba zakaždým (vy)riešiť. Vnímať každý moment ako niečo nezaťažené, dokonalosť v nedokonalosti, nič a všetko zároveň. Bytie je nepoškvrnené. To my doň vkladáme príbehy a potom im veríme.
Keď reaguješ priamo z prítomnosti, bez naučených scenárov, začne sa rozpadať to, kým si si myslela, že musíš byť. Všetky nálepky, typológie, definície sa rozbijú. Raz si jemná a nežná, inokedy pevná a priama. Raz otvorená a hravá, inokedy jasne ohraničená. Presne tak, ako si situácia žiada. Nemusíš sa pohybovať len po vyznačených chodníčkoch.
Čím viac bojuješ, tým viac je proti čomu bojovať. Odpor vytvára bolesť. Až to necháš udiať sa, bez potreby to zastaviť alebo opraviť, život sa uvoľní. A nebudeš k tomu musieť použiť žiadne donucovacie prostriedky.
Len tento jeden život pulzujúci v nekonečnej slučke začiatkov a koncov, ktoré sa len tvária ako oddelené. Keď sa Ti táto (tragi)komédia odhalí, rozosmeješ sa. A ozvena tvojho oslobodzujúceho smiechu ozdravne prejde cez všetko, čo si si musela odžiť.
A potom už len hráš. Naplno. Lebo môžeš.
Že tam bude smútok? Bude. Že tam bude obava? Bude. Že tam bude celá škála pocitov a emócií, aká len v ľudskom tele dokáže existovať? Áno. Ale už to nebude zahlcujúce ako predtým. Už to prestaneš brať na život a na smrť. Zmizla potreba, aby veci boli nejaké. A vníma sa, čo sa skutočne deje, nie tlak na to, čo by bolo lepšie.
Zostáva len očarenie tým, čo je. A ako sa to všetko deje samo v neviditeľnej rovnováhe bytia.
Povolíš sa do toho, čo prichádza, i keď o tom vôbec nič nevieš. A možno si všimneš, že to tak bolo vždy. A nikdy to ani inak nemohlo byť.
Dokiaľ sa s tou situáciou nestretnem, neviem, ako bude môj systém reagovať. To sa nedá naučiť ani predvídať. Ako to dopadne, nie je v rukách nikoho. Oslobodenie je videnie dokonalosti v každom okamihu, každej emócii, v každom prejave aj zlyhaní. Nie je nikto, kto by mohol prísť na to, ako to všetko obísť, zbaviť sa nepohodlného a len víťaziť. To je ilúzia.
Úľava neprichádza útekom zo situácie ani chytaním sa nádeje. Je to len barlička mysle, ktorá potrebuje veriť, aby sa jej ľahšie dýchalo a mala sa stále o čo oprieť. Trvalá úľava prichádza s prijatím stavu takého, aký je, i keď sa mi vôbec nepáči a okamžite to chcem mať inak. Zmena pocitu z nepohodlnej situácie prichádza vtedy, keď sa viac nebojíš straty a dovolíš si bolesť prežiť bez konania, bez snahy ju zmeniť či urýchliť proces hojenia. Necháš ju s tebou byť. Tak dlho, ako potrebuje.
Neanalyzovať, neobviňovať (sa), nehľadať odpovede všade možne. Byť s tým, čo sa objavuje – s pocitmi, myšlienkami, napätím – a nekonať podľa nich. Myšlienky sa vracajú, pocity sa menia, raz je to ľahšie, inokedy ťažšie. Zo začiatku to bolí, je to sprevádzané psychickou nepohodou, neskôr sa to stane súčasťou života ako závan, občas silnejší vietor, inokedy letmý vánok, aj s pridanou vôňou či smradom:) A postupne to slabne, resp. človek tomu prestáva dávať pozornosť.
Až príde moment, keď to celé prekukneš. Keď sa ilúzia rozpadne. Zrazu nie je na koho sa hnevať, s čím bojovať. Ostane len pochopenie, že každý koná tak, ako v danej chvíli najlepšie vie, a že utrpenie vznikalo z predstáv, očakávaní a túžob, ktoré realita nikdy nemala naplniť.
Vtedy emócie utíchnu a s nimi aj nekonečný hľadač a bojovník za svoje sny💪 Už nič nie je dobré alebo zlé. Je to len také, aké to je. A život sa zmení nie navonok, ale vo vnímaní. Zmizne strach, tlak, naháňanie. Ostane pokojné bytie. Odpadá potreba riadiť svoj život. Paradoxne začne byť omnoho intenzívnejší, pretože energia sa neodčerpáva zbytočnou dramatizáciou.
Nie je to o technikách ani nastaveniach, pretože tie sú vždy len dočasným riešením. Je to o prehliadnutí a uvidení skutočnosti v jej pravej podstate. A to sa nedá vynútiť ani naučiť. Jediná cesta vedie cez to, čomu sa chceš najviac vyhnúť. Cez bolesť, ktorej dovolíš, aby ťa premenila.
Keď prestaneš žiť myšlienkami, prestanú ťa ovládať. Myseľ môže hovoriť ďalej a aj bude, ale už jej nezožerieš všetko. A vtedy utrpenie končí. Pretože je spojené len s myšlienkami osobnosti, ktorá si vždy bude vydupávať to svoje.
Život sa deje sám. Či s ním bojuješ alebo nie. Rozdiel je len v tom, či mu dovolíš plynúť, ako sám tečie, alebo mu do cesty budeš vkuse kafrať. A keď sa prirodzene prebudíš, zistíš, že nič netreba opravovať. Nikam ísť. Nič dosahovať. Už si dávno v cieli. Vitaj!
