Kategória: DOTYKY

Praskol mi zub. Nie nejako dramaticky, len kúsok. Kým som tomu venovala pozornosť, hlava stále podsúvala nejaké riešenia. Kúp si špeciálnu pastu na posilnenie a mineralizáciu skloviny, kúpila som. Každý deň som si ten zub obzerala, zachádzala doň jazykom, premýšľala, čo s tým. Zubárka mi na preventívke povedala, že to nič nie je, nebudeme to zatiaľ riešiť. Ešte som to chvíľu mala vo svojom premýšľacom poli až som na to zabudla a znova sa vrátila k normálnej zubnej rutine. Spomenula som si naň po 5 mesiacoch! Samozrejme, nič sa nezmenilo a všetko je v poriadku. Myseľ si medzitým našla iné objekty záujmu😁 Zakaždým sa s tebou len hrá, tak jej to všetko nežer. Čo má byť riešené, bude tak či tak. Čo nie, nebude.

V jednoduchosti toho, čo je, sa každá situácia stáva zvaným hosťom. Keď prestaneš život šikanovať, sám odkryje svoje karty ani netušíš jak prívetivo. Pozornosť sa prestane strácať v príbehoch mysle a spočinie v tom, čo sa práve deje. V obyčajnosti dňa, v jedinom pohľade, v nemennom tichu, v hurónskom smiechu, v bubnujúcom daždi za oknom aj pri varení, ktoré si nikdy extra nepraktizovala. Zrazu je cítiť pulz života vo všetkom. Akoby všetko dýchalo jednými pľúcami.

Dni sú také, aké sú. Ani dobré, ani zlé. Len sa dejú a my ich pomenovávame. Vnímanie bez posudzovania a chtíča stále to mať nejako inak však predsa len prináša istú zmenu, zrazu je každá chvíľa darom, a tak sa to v tom živote potom aj ukazuje. Vnímanie robí zázraky💚 

Každý nádych je zároveň výdych. Všetko sú to len momenty. Aj tie pre osobu naplnené a radostné, aj tie menej. Tu v kúpeľoch je to zaujímavé sledovať, rôzne príbehy, osudy, typy ľudí, a ja s nimi len tak plyniem, podľa rytmu pováh, ktoré sa skrze nás premieľajú. Každý na mňa istým spôsobom reaguje, niekto sa prihovorí a chce niečo zdieľať, inokedy sa pýtam ja, lebo stratená pri večeri:) Nevadí mi baviť sa s ľuďmi aj keď chcem byť sama. Neprekáža mi byť s druhými a zároveň potichu. Je to len chvíľka pozornosti, o pár minút už bude inde až úplne zmizne.

Skromný pán pri stole po ťažkej operácii mi doniesol ukázať fotky z Chorvátska a ja som pookriala. Až teraz v 70 začína nový život. Taká obyčajnosť, ale pre neho vzácnosť. Prejavuje mi obrovskú úctu, skutočný gentleman. Vždy mi máva cez pol jedálne, čo väčšinou robím ja:D Aj vďaka nemu viem, že všetko je o uhle pohľadu a životnej fáze, v ktorej sa nachádzaš, nebudeš v nej navždy. Život sa deje v rovnováhe, žiadny extrém nie je dlhodobo udržateľný.

Sestra, čo mi prvýkrát pichala plynovú injekciu, je taká prostoreká, že som po pár sekundách zase východňarka jak bič, a či ja som tá alebo ona, neviem, v každom okamihu niekto som a potom zase nie som, či je toto ten život, či to oni vedia, či to viem ja, bohvie, neostáva iné len to pozorovať a keď sa podarí, aj žiť, a byť človek, potom chvíľu len bezbrehé vedomie, keď k tomu dôjde, a zase človek, a potom sa rozplynúť v nekonečno:) Vraj na Vychodze nič nie je, a to je dobre, lebo kde nič nie je, tam môže byť všetko🤗

*Keď budete niekedy v kúpeľoch, dajte si cvičenie v bazéne. Je to ako zábavný telocvik so spolužiakmi po 30 rokoch, ale nikto sa už nehanbí ani nevyhovára, že nemôže cvičiť✌️ Čím viac len som, tým je pre mňa neviditeľné omnoho viac viditeľným.

Vyslobodenie nespočíva v tom dostať sa životu na koreň ani odhaliť tajný návod, ako si pritiahnuť len to príjemné, radostné a uspokojivé. A potom to udržať navždy. To je predstava mysle, ktorá verí, že šťastie sa dá vyrobiť, zabezpečiť a kontrolovať. Žiadnymi informáciami k trvalej úľave nedôjdeš. Je to naopak úplný rozpad vedenia.

Skutočná sloboda je ľahkosť bytia. Schopnosť plávať životom takým, aký práve je, bez potreby ho upravovať podľa vlastných predstáv. Je to plné vnímanie všetkého, čo sa objavuje: od momentov, ktoré myseľ označuje za najtemnejšie a najťažšie, až po tie najkrajšie a najjasnejšie.

Prvý spôsob uchopenia slobody hľadá myseľ. Hľadá ho pocit, že je tu niekto oddelený, kto musí niečo dosiahnuť, získať a udržať. Žije v ilúzii, že existuje nemenný stav, ktorý sa dá vlastniť. Druhý spôsob nie je hľadaním, ale poznaním. Keď sa tento iluzórny niekto odhalí ako myšlienka, ako príbeh, ako niečo snové a nestále.

Vtedy sa ukáže, že sloboda nie je cieľ ani odmena. Je to neustále prítomný stav samotného života. Živosti, ktorá sa deje práve teraz, bez ohľadu na to, čo sa v nej objavuje. Plavkanie si po prúde.
Spontánnosť. Vášnivosť. Kúzelnosť. Toho, čo je.

*Názor mysle je dôvod k utrpeniu, nie to, čo sa naozaj deje. Myseľ hodnotí reakcie, pocity, myšlienky, ale ak to neriešim, nechytám sa na to, ani blbý pocit už nie je problémom. Akú má ten pocit šancu, keď oň nikto nemá záujem? Keď je človek chorý, oslabený, žena má pms, alebo sme nevyspatí, unavení, tak tam sa to všetko automaticky zintenzívni. Ale nič sa nedeje. Cieľom nie je žiť jednoliaty príbeh v ružovej záhrade z gumených medvedíkov🫶

Nech veci sú, nech sa dejú. 
Čo s tým spravíš?
Byť rozprestretá v prítomnosti, kde sa nič nemusí stať, aby to bolo dosť.

Komplikované je to vtedy, keď sa stratíš v realite niekoho iného.
Keď uveríš, že niečo musíš držať, obetovať, zachraňovať, udržiavať pohromade.
Že ak to pustíš, rozpadne sa to.
Popravde nič nedržíš.
Je tam prázdno.
Takže sa nič nerozbije, keď to prestaneš zvierať.

To skutočné ostáva. 
Láska, ľahkosť, humor.
Všetko ostatné vyletí von ako prievan z izby. Utrpenie je očakávanie. Ako by to malo byť inak, než je. Ako by to malo byť správne, aby som sa ja v tom cítila dobre. 

To, čo je, tým si.
A to nikdy nikam neodišlo.
Tak sa len nechaj byť.
Nič ti nechýba. 
Nič nepotrebuješ doplniť.
Si presne tam, kde máš byť.
A presne taká, aká máš byť.
ZÁZRAK👀 ako tri ovečkovské grácie na prechádzke v parku, každá vo svojom oridžo prevedení🍄‍🟫🐚🌷

*mňa tie ovce tak pobavili, úplne sa vidím v ich rokoch na lavičke so zmrzlinkou pod rozkvitnutou magnóliou🫠