Kategória: DOTYKY

Najprv krik, strach, zúfalstvo, potom upokojenie, prepustenie, úľava.
Veď to už poznáš.

takže…

Nepokúšaj sa to znova uchopiť. Ani udržať.
Nesnaž sa to z každej strany pochopiť, využiť, rozobrať ani zaradiť. Nerozvetvuj to myšlienkami, ktoré potom tvoria fiktívny príbeh a ty sa trápiš. Nechaj to byť také, aké to je. V skutočnosti je len toto, čo sa ukazuje, a všetky pocity, domnienky, analýzy za tým, to len zahmlievajú a odpútavajú ťa od pravdy.

Nechaj to žiť.

A vtedy sa môže objaviť prirodzený úžas nad samotným bytím,
ktoré je tu neustále prítomné.
V každom pohľade, v dotyku svetla,
v smiechu aj v slzách,
v začiatkoch aj koncoch,
v tichu aj rozmanitých zvukoch.

V rozkvitnutej lúke aj v tlejúcej vetve v potoku,
v chladnom dychu rannej hmly
aj v slnku miznúcom za obzorom.
V pádoch aj na vrcholoch,
v radosti aj v bolesti,
v prijatí aj jasnom nie.

Bez potreby zmyslu, cieľa či dôvodu.
Len čistý údiv nad slobodným tajomstvom života,
ktorý sa neustále rodí a zaniká,
otvára sa a zatvára,
presne tak, ako má.
V dokonalom a LÁSKAvom poriadku.

*čarovná Kvetnica na prechádzku a splynutie so životom stvorená💐

Všetko sa už pomaly roztopilo. Slniečko svieti. Ja sa usmievam. Dobre mi je. Ale to je jedno. Pretože to nie je pocit, ale stav. Žijem to, čo sa deje. A nič ďalšie nevymýšľam. Neplánujem. Neuhýbam. Nekalkulujem. Nevravím, že je to ľahké, hlava ide svoje. Som v nej stále, lebo to je údel ľudského bytia, ale už sa s ňou nepretláčam ani jej nežeriem všetko, čo mi predhodí. Čím viac som v tom, čo je, tým menej mám chuť víriť vzduch a čeriť hladinu. Proste sa mi nechce zamotávať a potom zase odmotávať a takto furt dokola. Veľa sa toho rozplynulo. V podstate už nemám nič. Zrejme to je tá sloboda. Ale nečakajte fanfáry:) Aj pásový opar cezo mňa prešiel bez povšimnutia. Bol a už nie je. A tak je to so všetkým. Je to tu a o chvíľu už je to fuč. Kolobeh života🤍

Kabát mám ešte zo strednej školy. Opäť som si k nemu našla cestu. Má už svoje za sebou. Dve dekády čakal v skrini. A ajhľa, usmialo sa naňho šťastie a teraz sa so mnou vozí po výletoch😊

❋ Zohne sa, aby odtrhla jeden kvet. Fúkne, a pošle tak semienka na ich púť. Je to koniec kvetiny, ktorá doposiaľ kvitla tak krehkou nadpozemskou krásou, ale zároveň začiatok nového rastu.

❋ Semienka víria v divokom vetre – vydané na milosť a nemilosť fyzikálnym zákonom, ale ich let má svoj účel daný prírodou. Je im dané letieť do ďaleka a potom pristáť, zakoreniť a vyrásť v novú kvetinu.

❋ Jar predstavuje začiatok dlhej cesty k cieľu. Veľká úloha, ku ktorej si sa zaviazala, speje k svojmu splneniu vďaka nádeji a zotrvačnej sile.

❋ A až všetkým prejdeš, potom nevyhnutne nastane čas k spätnému chodu tvojej pozornosti, do svojho vnútra, do Zdroja, do seba, k sebe, k svojmu najväčšiemu pokladu a splnenému prianiu. Potom všetko ostatné si budeš užívať zo svojho domova a nič neotrasie tvojím trvalým stavom pokoja, ktorý ti domov ponúka. Potom pojmy ako je istota, bezpečie a Láska získajú pre Teba iný význam.

Uvedomili ste si niekedy, ako spievajú vtáčiky? Že ich ani nie je vidieť? Vysoko v stromoch s ľahkosťou vyludzujú zvuky, ktoré nesú melódiu zdieľanej radosti. Tá nemusí byť excentrická. Dokonca ani viditeľná. Robia to stále. V lese i na streche činžiaku. V Petržalke aj Bardejove. Bez ohľadu na počasie, ročné obdobie, časť dňa či citové rozpoloženie. Možno to ani nie je radosť, len prirodzený stav ich bytia, ktorý ju evokuje. Proste spievajú. Aj ja som taký jemný vtáčik a zaspievam vám rada, kým sa deň strieda s nocou, len ma možno nie vždy zhliadnete očami:)

Čoraz viac sa nakláňame ku koncu tohto roka, čo pomaly vo vetre mizne.
Len pár chvíľ nám zostáva, kým minulý čas dohasne v tichu.
Nechaj to všetko, čo ťa ťaží, voľne spadnúť do prázdnych rúk,
nech sa minulosť stratí, nech sa zmení na púhy vzduch.

Opusť obavy – čo príde, bude.
Načiahni sa k pokoju, čo stále žije vnútri.
Zlož zbrane ľútosti. Už nepatríš tomu dňu.
A hnev? Vydýchni ho ako rannú paru, nech zmizne v mraku, v tichom snehu.

Nemôžeš siahnuť po novom,
ak ruky kŕčovito držia tiene, čo dávno stratili tvar.
Pusť ich. Odlož. Neboj sa. Prázdnota nie je prázdna.
Je to priestor, v ktorom vyrastá svetlo.

Nemôžeme vrátiť to, čo bolo, ale dopredu ísť môžeme, každý krok je odkaz nádeje.
Kráčaj ľahší, bez bremien, čo ťa tlačili k zemi.
Neber si so sebou nič, čo už nepatrí tvojmu dňu.
Nie si krab, aby si sa stále vracal do rovnakého úkrytu.
Si rieka – a tá nikdy nestojí.

Nech ťa vietor poháňa a ticho hladí,
nech na ceste nájdeš pokoj v každom kroku.
Urobil si, čo si mohol. Urobila si, čo bolo treba.
To, čo malo odísť, odišlo.
To, čo malo zostať, ostáva.

A ty si, kým si. Takto je to správne.
Kráčaj. Ako po pláži, po ktorej slnko rozsýpa zlatý piesok.
Nenáhli sa. Čas ťa dobehne, keď budeš pripravený.

Nový rok príde, naplnený tichým poznaním.
Sadni si do voza svojho osudu,
nechaj sa viesť. S dôverou a úsmevom.

A kto bude šofér?
Láska.
A Tá nikdy nezíde z cesty.

Ideme ďalej…