Až myseľ k tomu začína pridávať komentáre. Hodnotí, analyzuje, porovnáva… vyťahuje staré skúsenosti a podľa nich posudzuje, že „niečo nie je v poriadku“, lebo to neprežívaš rovnako ako kedysi, takže v tom musí byť nejaký háčik. A tým celá zápletka začína.
Samotné prežívanie nemá byť neustále radosť, pokoj a harmónia. Kde sme k tomu prišli? To sú len predstavy mysle, tej malej pokušiteľky, ktorá je ako odšťavovač: zo všetkého sa snaží vymámiť nejakú šťavu. A keď ju necíti, začne vymýšľať, tlačiť, manipulovať, aby z toho niečo poriadne dostala. Najmä aby nemusela cítiť ten nepríjemný pocit.
Lenže nepríjemný pocit vzniká práve z tohto tlaku mysle, nie zo samotného prežívania. Myseľ chce všetko natlačiť do krásneho stavu a keď to nejde, rúca sa a kope nožičkami. A aj toto je v poriadku. Aj toto sa objavuje v priestore slobody, ktorý tu stále je.
Strachy o seba, o budúcnosť, o druhých, sú len ďalšie ponuky mysle. Chytíš sa? Nechytíš sa? Všetky ponuky chodia podľa toho, ako je myseľ nastavená. Každý máme to svoje menu. Chvíľu strašia a zase odídu na návštevu inam. Nič sa s tým nemusí robiť. Nikto to nemusí riešiť, upravovať, potláčať ani analyzovať. Sú to len pocity, obrazy a myšlienky, ktoré sa objavia a potom zmiznú, presne ako oblaky na oblohe — prídu, chvíľu pobudnú, a rozplynú sa.
V absolútnej slobode, ktorá je stále tu, sa nič dramatické nedeje. Raz je radosť a pohoda, inokedy príde smútok, bezmoc či strach. Ak sa považujem za osobu, riadiacu jednotku, automaticky mám tendenciu s tým niečo robiť, len neostať s tým, čo je. Ale keď vidím, že sú to len prebiehajúce stavy, bez pevnej podstaty, môžem ostať v nedotknutí.
Znova a znova sa počas života presvedčíš, že všetko sú len obláčiky z mysle, ktoré prídu a odídu. A ty si len priestor, v ktorom sa to deje. Nemusíš na ne naskakovať. Je to fejk.
