Kým sa ťa to dotýka, vyvoláva to v tebe reakciu, dovtedy to v tvojom živote zostáva. Nerobíš nič nesprávne. Len je tam stále ten náboj, ktorý to celé živí a prejavuje sa. Môžeš tomu rozumieť. Môžeš vedieť, že ti to ubližuje. Môžeš sa snažiť to zastaviť, vysvetliť si, snažiť sa ovládnuť. Ale ak to v tebe ešte dýcha, bude sa to diať ďalej.
Nastane moment a samo to vyhasne. Bez fanfár a s nevyhnutným prebudením. Stalo sa to najlepšie, čo mohlo. Jednoducho sa to udeje, ale ty si nič neurobila. Hra skončí a energia sa presmeruje inde. Len mysli sa to nepáči. Vytvára dojem, že ak by to bolo podľa jej predstáv, tak sa určite budeš cítiť lepšie:)
Lenže k čomu máš výhrady, to mentálne najviac priťahuješ. Bolí to stotožnenie s ponukou mysle. Bolí ten príbeh, nie skutočnosť.
Preto funguje prestať sa zaoberať druhým a otočiť pozornosť do seba. Nepýtať sa prečo to robí, čo tým myslí, ako to s ním je. Ale čo je v tom moje? Prečo sa ma to dotýka, čo to vo mne spúšťa, s čím to rezonuje? Cesta von je opačná, najprv treba vojsť dnu.
Interpretácie situácií kľudne nechaj bokom. Myseľ ich bude vytvárať, ale realita sa deje vždy len teraz, v tomto okamihu. Minulosť už nie je. A to, čo príde, ešte neexistuje. Každý podnet môžeš stretnúť nanovo. Bez nánosu starých príbehov. Ako zvedavé dieťa objavujúce svet.
Nemusíš si nič niesť so sebou do ďalšieho dňa. To je návyk mysle, ktorá si myslí, že zaoberaním sa danou vecou ju vyrieši. Nevyrieši. Pretože myšlienky sú fikcia. Chodia bez dovolenia, ako sa im zachce, nie je v tom žiadny poriadok.
Utrpenie vzniká, keď sa zasekneš v príbehu, keď sa držíš toho, čo už nie je, alebo sa snažíš kontrolovať to, čo ešte neprišlo. Ale to, čo sa stalo, už pominulo. A to, čo bude, nevieš. Zostáva len tento moment. Čistý, otvorený, nezaseknutý.
Myšlienky tu budú stále. Ale nemusíš sa nimi zahnať do slepej uličky. Odkrytím skutočnosti takej, aká je, stráca ilúzia punc exkluzivity a seriál končí. A potom už len žiješ, jak to prichádza, a je to úplne v pohode, nech sa ukáže čokoľvek.
