Na ničom nelipnúť. V ničom sa nestrácať. Vidieť veci také, aké naozaj sú. Potom už nie je vytrvalosť o zatínaní zubov, ale niečo, čo ťa samo nesie. Už to je len cesta s hlavou vystrčenou nad hladinu, pretože to nerozdeľuješ, nehodnotíš, neusiluješ, a tým si ju prirodzene vyberáš, netlačím-silniem, žiadny paradox, proste idem, kráčam, občas pobežím, potom si oddýchnem, zase si nadbehnem, párkrát zakopnem, ale pokračujem, lebo to nerobím pre nič a nikoho. Tým neprichádza frustrácia zo žiadnej fázy počas cesty, lebo to nemá čo rozbiť. A vtedy je nekonečné kráčanie úplne samovoľné a skutočne radostné🌞
