Ľudské emócie sú jedinečné.
A občas celkom smiešne.
Preto sa im netreba vyhýbať a robiť z nich strašiaka.
Vrchol šťastia je plač a vrchol smútku je smiech.
Raz si na jednej a potom na druhej strane.
Kým tomu veríš a stotožňuješ sa s tým, bude ťa to trápiť a ovládať.
Prečo teraz plačem, keď som sa predvčerom ešte smiala?
Môžeš žiť s emóciami aj bez nich, ale vždy v priamom spojení s tým, čo je.
Keď prestaneš túžiť mať to pod kontrolou, bude sa všetko diať len skrze teba a ty už nebudeš na ničom lipnúť, nič prehnane rozoberať a nasilu prepájať, len to akceptuješ tak, ako to je, a odovzdáš sa priebehu aj toho dobrého, aj toho menej.
Keď sa mi vrátili zdravotné ťažkosti, môj život sa dial popri tejto bolesti. Nevedela som, kedy to skončí, musela som tým celým len prejsť. Už tento proces poznám. Dovolila som si žiť ďalej aj v nepohodlí. Nešalela som z toho. Nehľadala okamžitú úľavu. Nepýtala sa prečo zase ja? Spomalila som. Precítila tú bolesť, ktorá mi zostrila vnímanie. Akoby som sa každý deň prechádzala po žeravých uhlíkoch. Na začiatku to pálilo veľmi, viacerými odchodenými krokmi sa to zoslabovalo. Nerobila som nič, len bola sama so sebou a venovala si dostatok času len vo svojej prítomnosti. Uvoľnila som sa v obmedzení. Bez vízie toho, ako to skutočne dopadne.
Telo ti v bolesti hovorí pravdu. Nie kvôli tomu, že si niečo nepochopila, ale preto, že si to ešte nenechala sebou prejsť. Nepustíš to silou. Pustí sa to samo, keď sa naplní ten cyklus. Keď si dovolíš to necenzurovať. Nezasahovať. Neutekať pred tým. Niekedy to vyzerá, že to trvá strašne dlho. Ale nie je to tým, že je to ťažké. Je to preto, že v každom kroku do toho šprtáš, vysvetľuješ, skúmaš, chceš to urýchliť, pochopiť, obísť. To je odpor. A ten to celé len predlžuje.
Jedného dňa som sa zobudila na dovolenke. Šmahom prútika všetko odišlo. Plánovala som to? Nie. Len sa to stalo. Bola som ako rybka vo vode. Môj nervový systém zakrochkal blahom. Opäť sa kyvadlo vychýlilo na tú lepšiu stranu. Ostane to tak už navždy? Pochybujem. Ale to ma viac neohrozuje. Premenlivosť života je mojou súčasťou. Nebojím sa jej.
Čo bude nasledovať ďalej? Vôbec netuším a ani ma to už nezaujíma. Najlepšie mi je tu a teraz. Takto si to chcem pamätať. Seba v odraze vĺn. Lebo nič nemám vo svojich rukách.
