Kategória: LÁSKA JE

Dobré veci sa dejú. Záleží, či sa pozeráš predkom alebo zadkom. Nad Tatrami sa neblýska, ale je jasno a čisto.

…lenže človek by mal žiť, aby niečo pekné i zažil, nie?

Na to sa nedá upínať. Kým žijeme, cieľ neexistuje, musíme len žiť. Lepšie či horšie. Normálne. Proste žiješ, to pekné potom prichádza samo. Ale keď sa sústredíš na to, že to má byť pekné a už by to tak malo predsa byť, tak sa to rozbíja. Ja nemám vo svojej predstave, ako by som mala žiť a čo by som mala dosahovať, ako sa cítiť, len dobre sa mať. A vzhľadom k tomu sa tie dobré veci dejú prirodzene, ale nesnažím sa ich zachytiť a dať do škatuľky. Nezasekávam sa na ničom. Ani na dobrom, ani na zlom. To aj tak posudzuje len hlava podľa toho, čo jej je a nie je príjemné. A jasné, že by chcela byť len v tom príjemnom. Ale len jej vadia veci, nikomu inému.

Včera som zmoknutá a hladná sedela na zastávke autobusu a dnes som v tom istom čase zažila krásny západ slnka. Raz tak, raz onak. Mať vytýčený presný cieľ je cesta do pekel:) Mne to nefunguje. Treba byť realista a vidieť veci, ako sú. Realita je láskavá a pravdivá, čistá a netajnostkárska. Na nič sa nehrá a nevodí ťa za nos. Otvára ťa Jednoduchožitiu. Je taká krásna ako ty sama. Ja neviem, kam inam by ste sa všetci chceli radšej napratať. Nic tady není😁

Zostane iba ruža, ktorú chytíš, a do ruže ti bude vietor viať🌹

Dnes sa ma pani predavačka v obchode opýtala, či študujem. Jedine už návody od vysávačov. V jej otázke však vyvstal pre mňa odkaz plný vďačnosti. Dožiť sa akéhokoľvek veku je dar a dožiť sa ho vo viditeľnej radosti je odmenou. Preto zdvíham čašu nesmrteľného ducha plnú vtipných právd o živote, ktoré mi každý večer pred spaním šepkajú, že neexistuje dôvod nebyť. Tu a teraz. Každú sekundu v plnej sviežosti (nie tej podľa merítok krásy). Pár strieborných vlasov leto nerobí a dokým sa bude moje telo natriasať smiechom i slzami, dovtedy ho budem oslavovať🥳

Je to živý priestor, v ktorom sa miešajú rôzne pocity. Radosť aj smútok, istota aj strach, blízkosť aj pochybnosti. A práve táto pestrosť k nej prirodzene patrí. Keď si dovolíme priznať celú jej šírku a hovoriť o nej bez idealizácie, opadne z nás tlak, že milovať znamená cítiť sa stále dobre.

Ako spoločnosť sme si postupne vytvorili obraz lásky, ktorý sa stal súčasťou nášho kolektívneho nastavenia. Odovzdávame si ho z generácie na generáciu, často bez toho, aby sme ho spochybnili. Zabúdame však, že skutočný zážitok lásky je vždy osobný, jedinečný a pre každého iný.

Kult neuhasínajúceho pozitívneho myslenia nás vedie k predstave, že by sme mali byť neustále láskaví, vyrovnaní a „v poriadku“. No ak sa v nás objaví strach, napríklad zo samoty, netreba brať okamžite nohy na plecia, ale prijať tento pocit ako pozvánku pozrieť sa do seba a uvedomiť si, čoho sa tak strašne bojím.

Láska má nekonečne veľa podôb. Mení sa, dozrieva, prehlbuje, stabilizuje. Neexistuje jeden správny spôsob, ako ju žiť. Je tu skôr výzva obrátiť pozornosť k sebe a skúmať, čo je pravdivé práve pre mňa. Nie podľa cudzích predstáv, ale podľa vlastného vnútorného prežívania.

Ako prežívaš lásku práve teraz ty?💞 Ja skôr ako jemný prúd vinúci sa životom bez vyskakovania a okázalosti. Moja láska je viac tichá ako hlasná. O to viac je cítená a skutočne vnímaná než nútená sa pretriasať vo svetle reflektorov.