Kategória: SAMOTA

Minulú jeseň sa vybrala sama na túru po Lost Coast (príznačný názov:) Zvolila si nádhernú cestu, ktorá mala byť piesňou pre dvoch, no nakoniec sa dolinami ozýval len jej vlastný dych. Verila, že vstupuje do príbehu o sile a sebapoznaní, no namiesto toho sa otvorila kapitola o strachu, zlomenom srdci a o zvláštnom druhu milosrdenstva, ktoré prichádza, keď sa ti príroda surovo pozerá priamo do duše.

Hora ju prijala bez posudzovania, ale okamžite jej odobrala istotu. Nebudeš to mať pod kontrolou! Zobrala jej hlas a namiesto odpovedí ponúkla mrazivý chlad. Rieka dunela sťa dávna spomienka, vietor jej rozpletal myšlienky a ona sa pomaly strácala v hmle vlastného tieňa.

Noc ju prikryla nebadane ako prastaré zviera (povedala by, že to bolo obrovské prasa) skúšajúc, čo ešte zvládne. Telo sa triaslo, myseľ blúdila medzi bdením a snom, a kdesi na pomedzí v diaľke stáli dve čierne siluety. Boli to medvedice. V majestátnom tichu osamelé strážkyne medzi svetmi. Ich prítomnosť bola hraničná: desivá aj nežná zároveň. Akoby jej ukazovali, že aj v samote existuje dohľad, že aj v strachu môže prebývať pokoj.

Záchrana prišla s miernou podchladenosťou, no aj hlbokým teplom poznania: ach, veď (pre)žiť znamená nebrániť sa, nebúriť, len sa odovzdať tomu, čo je väčšie než my. Keď ju našli, bola zmierená. A práve vďaka tej odovzdanosti to celé prežila. Riadila sa len tlkotom svojho srdca, ten ju vždy spoľahlivo doviedol domov.

Odvtedy vie, že jej prežitie nezávisí od toho, či vyhrá. Jej život nezávisí od happyendu. Skôr je o jemnom pokľaknutí pred tým, čo ju presahuje. O spomalení srdca, otvorení dlaní pripravených objať, o pokornom rozhodnutí pokračovať ďalej a napriek všetkému povedať svetu ÁNO, aj keď ju furt skúša. Ale aj s láskou pridržiava.

A teraz, o rok neskôr, už nepotrebuje ohrozovať svoj život, aby našla odpovede na svoje otázky. Čo ju tie medvedice učili? Čo jej láska chcela ukázať, keď sa rozpadla? Asi len, že najhrdinskejšie vzdanie sa je v skutočnosti tou najčistejšou formou (pre)žitia. A že záchrana číha na každom kroku. Len ju prijať:)

Zistila som, že prijímanie mi v tomto živote celkom ide. Rovnako ako uchlácholiť svoju myseľ. Je to síce spojené s bolesťou a istými prekážkami, ale nakoniec vždy dôjdem k zmiereniu. Takto proste prežívam veci.

Moja myseľ ma už nejaký čas neotravuje. Preto ak sa ma opýtate, čo mám nové, odpoviem: nič. Už hodnú chvíľu. Objavujú sa spontánne chvíle úplného ticha… ba priam zatmenia alebo len jemný šum, ktorý vo mne ševelí presne ako stromy na jeseň.

Udomácnila som sa vo svojom nedokonalom tele. Pre ženu je to pekný pocit. Priniesol so sebou obrovskú slobodu, uvoľnenie, dôveru v prirodzený rytmus života, v jeho načasovanie a láskavosť. Necítim sa od neho oddelená. Ja a život – sme jedno.

Môj vnútorný smer je so mnou stále, ani si ho neuvedomujem. Už si ho nemusím pripomínať, jednoducho tu je. A ja ho žijem. Je ním (o)pravdivosť. Autenticita. Priezračnosť. Nič iné nemá väčší význam, nič iné nepotrebujem niesť so sebou.

Už dávno ma neláka priať si niečo navyše alebo hnať sa za ďalšími cieľmi. Mám všetko, čo potrebujem. Nikdy predtým nebol môj život taký pokojný, bohatý, pestrý a naplnený. Každý nový deň je toho dôkazom.

Keď som kedysi nechávala rozhodovať myseľ a jej nekonečné predstavy a túžby, nepoznala som vnútorný (z)mier. Žila som v strachu z budúcnosti. Bol to nekončiaci závod za niečím, čo nikdy neprišlo. Tak a teraz je kľud.

Dnes je vo mne pokoj. Nezáleží, na akých „doskách“ stojím. I tie osvetlené reflektormi sú len z dreva. Viem, že stojím presne tam, kde mám. Nechcem byť nikde inde, nechcem nič iné. Som tu a teraz. A to je ten najlepší – a vlastne jediný – okamih, ktorý existuje. Aj keď mi realita dnešných dní občas podhodí nejakú kostičku, ktorej by som sa mala chytiť. I tak je to dobré, veľmi dobré.

To, čo sa zdalo byť porážkou,
sa mení na zasvätenie,
lebo prestávaš bojovať
a začínaš chápať.

Samota nemusí byť prázdna nádoba.
Skôr priestor stretnúť seba bez svedkov.
Zrkadlo, ktoré neklame.
Ticho, ktoré nehodnotí.
Prístav, kde sa unavená duša plaví k sebe,
aby si spomenula, že domov nebol nikdy mimo nej.

Vzdor premieňa samotu na väzenie.
Pokora ju mení na dary:
na schopnosť počuť,
na odvahu cítiť,
na jasnosť vidieť, čo ostáva, keď sa všetko ostatné vytratí.

Samota je učiteľka paradoxov.
Ukazuje, že osamelosť nie je neprítomnosť druhých,
ale neprítomnosť seba.
A že práve v tichu, kde niet nikoho,
sa dá konečne nájsť poklad.

Nie je to temnota.
Je to mesačné svetlo, ktoré ťa učí dôverovať noci.
Nie je to prázdnota,
ale chrám, kde sa modlíš bez slov.

Pochopenie, že vo všetkom si to len ty,
je vstupnou bránou, ktorou musíš prejsť,
aby si naplno žil/a seba.

Samota, keď ju prijmeš, už nie je len hlúpou skúškou trpezlivosti, ale láskavým spočinutím vo vlastnom lone.

Keď jej prestaneš vzdorovať a zmierlivo k nej pristúpiš, prestane byť nočnou morou a stane sa vzácnou spoločníčkou. Naučí Ťa vnímať seba a svet bez hluku a chaosu.

Úplne všetko, čo som si kedy myslela, sa mi rozbíja. Ešte aj to, z čoho som bola skúšaná, už dnes neplatí. Je to ako návrat do detstva, keď som ešte mala svoje sny a túžby a nevedela, že to môže byť aj inak. Tak teraz je to inak a ja som opäť to nevinné dieťa chystajúce sa do života. S úplne nulovým základom. Bez predstáv, vízií, ilúzií, proste nemám nič.

Čo si však určite ponechám? Emóciu, vášeň, nadšenie, chuť a lásku, moje atribúty💥 Sú veci, ktoré sa nenaplnia a je to v poriadku:)
Možno tak potichučky chcem, aby to v tom NIČ aj ostalo. A rozletím sa ako vták všetkými smermi🦅

Budem to pozorným okom sledovať👀 Dovtedy si pekne natočím vlasy a namažem pusku🙌

Príbeh je tu medzi nami.
Realitu meniť netreba.
Môžeš si len nahatý zaplávať po jej boku.
Sadnúť do svojej lodičky a prestať máchať veslami proti prúdu.

Až vtedy prichádza úľava.
Pretože to nedáva vôbec žiadny zmysel.
A tak to môžeš žiť akokoľvek chceš.
Už nemusíš byť niekým konkrétnym.
Len tým, kým naozaj si. Vieš to?

Dovoľ si vydýchnuť. Netlačiť. Neodporovať.
A žiť svoj príbeh tak, ako k tebe prichádza.
Nie ako trest, ale ako rázne pozvanie k slobode.
Na sklonku dní tu budeš aj tak len ty sám pre seba, tak sa už konečne do seba zabuchni!

A možno to najdôležitejšie znie jednoducho:
Si to ty, kto vnáša nádej do svojho sveta.
Nie preto, aby si si to zaslúžila.
Ale preto, že taká si.

Tvoje telo je domov,
cez ktorý prúdi život.
Tvoje srdce je jazyk, ktorému rozumie duša.
A tvoja prítomnosť je tichý dôkaz, že zázraky sú bežnejšie než si myslíme.

Neprišli sme sem bojovať o šťastie.
Prišli sme si ho pripomenúť.
Ako dar, ktorý nikdy neodišiel. Len sme naň zabudli.

A keď sa raz prestaneš pýtať, či si ho zaslúžiš a jednoducho ho prijmeš,
zistíš, že šťastie ťa nehľadá.

Šťastie chodí s Tebou ako Maruška na jahody🍄

#terapia #stastim