Kategória: SAMOTA

Pomalý život nie je vždy jemný a pokojný. Internet ho rád idealizuje v podobe ľanových obliečok, zlatého svetla a domáceho kváskového chleba pečeného pri rannom brieždení.

Skutočný pomalý život však nie je len o ľahkosti. Je aj NEPOHODLNÝ.

Pomalý život od nás niečo vyžaduje.
Pozýva nás, aby sme si sadli s tým, čo zvyčajne prehliadame. Aby sme si zvolili oddych, aj keď by bolo jednoduchšie sa hnať ďalej. Aby sme sa pohybovali pomalšie, úprimnejšie, aj keď všetci okolo nás zrýchlili.

Mnohí z nás hovoria, že túžia po oddychu, prítomnosti, priestore, ale keď ich dostaneme, vrtíme sa. Hneď siahneme po telefóne. Robíme si nový to-do list. Vypĺňame ticho.
Len tak sedieť sami so sebou je pre nás veľmi náročné.

Naše nervové systémy si vytvorili závislosť na rýchlom tempe života – na naliehavosti, výkonnosti, hluku.

Ale nepohodlie, ktoré prichádza so spomalením, nie je znakom, že je niečo zle.
Je to znamenie, že prelamujeme cyklus.

Takto často vyzerá liečenie:
Nemotorne.
Nešikovne.
Neznámo.
Až potom prichádza pokoj.

Pomalý život nie je estetický online kumšt.
Niekedy znamená robiť tú náročnú a neviditeľnú prácu ako:
🌷Oddychovať bez pocitu viny a úzkosti
🌷Dôverovať ročným obdobiam života
🌷Oddeliť svoju hodnotu od produktivity
🌷Povedať nie, aj keď to sklame druhých
🌷Naučiť sa cítiť bezpečne v pomalosti
🌷Vybrať si prítomnosť pred výkonom
🌷Dovoliť si zaostávať
🌷Nechať priestor nude a nehybnosti
🌷Sedieť s nepríjemnými pocitmi namiesto toho, aby sme ich hneď riešili alebo otupili
🌷Veriť, že produktivita má svoje prúdy a prestávky
🌷Pustiť to, čo nám neprináleží niesť
🌷Hľadať zmysel namiesto bezhlavého pohybu, aj keď svet odmeňuje pravý opak.

Kto sa nebojí samoty, už nikdy nebude osamelý. Skutočná blízkosť začína osamením, teda, ehm, spomalením🤭 Na romantický pocit zo života nepotrebujeme nutne vzťah ani drahý statív. Krása romantiky je o postoji k životu a môže sa odohrávať len v našom srdci💜

#slow #living #romanticize #your #life

Zabudli sme, ako sa čaká.
Zabudli sme na tú tichú, prastarú múdrosť neponáhľať sa.
Čakanie dnes pôsobí ako prázdny priestor
a pritom je to posvätné miesto.
Miesto, kde sa rodí trpezlivosť.
Miesto, kde dozrieva duša.
Miesto, kde sa neviditeľné pripravuje na zrodenie.

Celá príroda čaká. V harmónii. V dôvere.
Stromy poznajú načasovanie, kedy rozkvitnúť, kedy pustiť listy, kedy zostať stáť v nahote a nič nevlastniť.
A ani v tej nahote nestrácajú krásu. Iba dôverujú.
Staré padá k zemi, nové sa ešte neukázalo a oni čakajú.
Netrápia sa. Nepýtajú sa „kedy už“.
Len sú. A v tom tichu sa zrodí nový list.

Chceme výsledok bez procesu. Chceme kvety bez koreňov.
Ale je to práve čakanie, v ktorom sa v nás niečo tiché a pravdivé prebúdza.
Niečo, čo si nemôžeme vynútiť. Len dovoliť.

V tichu a očakávaní sa v tebe formuje to najpravdivejšie. Tvoje svetlo.
A jedného dňa, bez varovania, vyrazí na povrch. Otrasie tebou, premení ťa.
Zrazu vieš.
Zrazu chápeš tajomstvo času, rytmu, premeny.

Stať sa novým človekom neznamená hľadať rýchle riešenia.
Znamená to nechať sa BYŤ.
Ako semeno v pôde.
Ako dieťa v lone.
Ako zrnko piesku, z ktorého sa raz zrodí perla.

Niekedy je čakanie jediné, čo máme.
A práve v ňom je ukryté všetko, čím sa môžeme stať.

#wait #a #minute

Nie každé spojenie je láska. Nie každé priateľstvo je hlboké. Niektoré vzťahy sú len hlad vyjadrujúci dočasnú potrebu, nie skutočnú blízkosť. Niektorí ľudia sa objavia len vtedy, keď ťa potrebujú. Niektorí berú tvoju prítomnosť ako samozrejmosť, ako pohodlie, ktoré predpokladajú, že tu bude navždy. Iní ťa nevidia takého, aký naozaj si, len ako náhradu za svoje staré rany.

A predsa stále dávaš viac, než by si mal/a.

Ak si vyrastal/a s pocitom, že nie si videný/á, možno si sa naučil/a „vystupovať“ pre lásku. Ako v divadle. Možno bola v tvojom detstve láska podmienená. Možno si musel druhých tešiť, zaslúžiť si ju alebo dokazovať svoju hodnotu, len aby si bol vôbec vnímaný. Možno si tvoja myseľ osvojila myšlienku, že láska nie je daná, ale treba si ju odpracovať.

A tak sa vzorec opakuje.

Naháňaš lásku. Príliš veľa dávaš. Vyčerpávaš sa. A namiesto toho, aby si bol prirodzene vybraný, prispôsobuješ sa. Keď je lásky nedostatok, začneš „skákať“ ako šteňa, ktoré prosí o pozornosť. Stávaš sa príliš dostupným. Zmenšíš svoje potreby, túžby a silu, len aby si zapadol do reality niekoho iného. Ohýbaš sa, meníš a prispôsobuješ, len aby si si zaslúžil miesto pri stole.

A tým všetkým sa stávaš neviditeľným hlavne sám pre seba.

Čo spravíš, ak ti niekto povie, že nie si pre neho dosť? Že nepasuješ do jeho predstáv? Ako sa zmeníš? A ako dlho to vydržíš hrať? Nakoniec ti neostane nič iné, len byť znova sám sebou a prijať to. Ty si lúč slnka medzi mrakmi a druhý len kúsok z puzzle, ktorý nikdy nezapadne. Mrzí ťa to, ale nedá sa to silou vtesnať tam, kam nepatrí. Byť dokonalý je nanič, pretože aj keby si bol/a, stále by si nebol/a dokonalý/á pre všetkých.

Neustále dokazovanie vlastnej hodnoty má svoju cenu. Tvoja kreativita začne blednúť. Tvoj duch je vyčerpaný. Tí, ktorí by ocenili tvoje pravé ja, sú v nedohľadne. Si totiž príliš zaneprázdnený vystupovaním pre tých, ktorí ťa nikdy skutočne neuvidia.

Čo ak láska, ktorú zháňaš, bola určená na to, aby sa v tebe rozpustila? Ale nemôže ťa nájsť, ak sa strácaš v hluku. Ak naháňaš, prispôsobuješ sa, príliš dávaš, tvoj magnetizmus sa oslabí.

Tvoja budúcnosť si vyžaduje novú verziu teba.

Takú, ktorá neprahne.
Takú, ktorá neobetuje príliš.
Takú, ktorá je zakorenená a nespútaná a nechá tých pravých, aby si ju našli sami.

#god #has #no #limits

…keď je všetko v poriadku🌞