To, že ste iný, vám nejaké ultimátne vykúpenie do života neprinesie, takže na inakosti svoju výnimočnosť stavať nepotrebujete. Výnimočný človek nie je ten, ktorý pomyselne vie, vidí, cíti viac ako druhý, je to práve človek, ktorý síce vníma nadpriemerne, ale nepovažuje to za nadradený prvok seba a neidentifikuje sa s tým, lebo vie, že všetko je pominuteľné. So svojou pravdou sa delí, zdieľa ju láskavo, inšpiruje, prebúdza pocity, prináša výzvy, nestáva sa však vďaka tomu všemohúcim v hmotnej realite a nepoučuje ľudí o tom, ako by mali žiť. Jeho všemohúcnosť je v pokore a pochopení.
Uveriť svojej vlastnej dôležitosti je len záchranný mechanizmus, aby sme sa vyhli krutému sklamaniu, že náš život je ničím, my sme obyčajní smrteľníci a nič naozaj nemá jednoznačný zmysel. Len to žiť. Každý vo svojom prevedení. Krása života spočíva v tom, že nič nemusí mať jasný zmysel, a predsa má hodnotu to prežiť. Pretože práve ten prežitok, hĺbka skúseností, a to, kým sa skrze ne stávame, je tým najväčším zmyslom toho všetkého.
p.s.: sníval sa mi sen, že som zložila super pesničku so super textom, ale… nepamätám si ju🤷♀️ Žeby bol nakoniec sen skutočnosťou a skutočnosť len snom? Môžeme sa tak dnes zahrať;)
