Kategória: STÁLE SA UČÍME

Pre mnohých ľudí je láska po štyridsiatke prvýkrát okamihom, keď dokážu milovať bez toho, aby pritom stratili samých seba. Vzťah po štyridsiatke je pre nich prvým ozajstným vzťahom, pretože prestali hrať rolu niekoho, kým by podľa predstáv mali byť. Prestali sa prispôsobovať očakávaniam, romantickým ideálom a začali jednoducho žiť tým, kým v skutočnosti sú. Je to dosť úľava.

Vek ťa nelimituje, ale tvoje presvedčenia áno. Ľudia nereagujú na mladosť, ale na voňavú energiu a rýdzosť. Tvoje kvality sa upevňujú s každým pádom, s každým zranením, s každou skúsenosťou, ktorá ťa naučila, že život sa neoplatí predstierať ani pretláčať hlavou.

Autentická energia, slobodné vyžarovanie, spokojnosť, kľud, pravdivosť – to všetko sa objaví, keď sa prestaneš zaujímať o to, čo si o tebe myslia ostatní a začneš BYŤ. Sebou.

Nikdy nie je neskoro. Existuje len ten správny čas, aby si sa konečne uvidel/a v plnej kráse a jednoduchosti.
A uveril/a si.
Vek nebýva prekážkou, skôr požehnaním.
Je dôkazom, že si (pre)žil, cítila, znova vstal a vyrástla.
A práve v tom je tvoja sila, že si došiel domov a už vieš, kto si.

Vo vzťahoch z ega sa vždy túži po naplnení predstavy, ktorú nám nikto mimo nás nemôže dať.
Keď túžim cítiť naplnenie – zažívam prázdno.
Keď chcem, aby ma niekto rešpektoval – zažívam neúctu.
Keď chcem byť prijatá – prichádza pocit odmietnutia.

Túžba vytvára chýbanie a vstup do vzťahu sa deje z nedostatku. Častokrát je to len rozbehnutý program, ktorý vytvorí priepasť medzi nami: chcem vzťah, lebo sa cítim sama, potrebujem sa doplniť, už ma tlačí čas, túžim, aby sa o mňa niekto staral, robil ma šťastnou, keď budeš taký, aký chcem, tak sa mi uľaví… To sa zákonite musí rozbiť. Nikto Ti tieto princeznovské predstavy nedokáže naplniť. Vždy dostaneš opak, aby si to prekukla a oslobodila sa.

Dôveruj svojej ceste.
Netvor rozdiel medzi tým, či máš alebo nemáš partnera. V tom nikdy uspokojenie nepríde.
Nechaj sa viesť tým, čo je s Tebou v súlade.
Nie si pozadu.
Len si sa konečne vybral/a na správne miesto – do seba.
A keď si v sebe, tak so životom ani s nikým už viac nebojuješ.

Niekedy je realita vo svojej tvrdosti láskavá. Nešetrí nás, lebo ukazuje tie najskrytejšie rany a zlomenia.
Keď sa objaví žiarlivosť, bezmocnosť či starý pocit odmietnutia, naším reflexom je rýchlo to uhasiť. Íha! Tak sa predsa nechcem cítiť! Fuj, to je ale nepríjemné! Snažíme sa hneď utešiť, obhájiť, okamžite zadupať to, čo nás dráždi v žalúdku.
Ale to nie je východisko.
Cesta je dovoliť tomu všetkému vygradovať.
Nech to prejde celým telom, nech sa to ukáže vo svojej surovej podobe.

Strach, vina, hanba, odpor — to všetko sú len staré programy, ktoré si znovu a znovu pýtajú pozornosť.
A my ich poslušne hráme, až kým nezistíme, že už nimi nie sme.
Že to, čo sa kedysi zdalo ako osobná dráma, je dnes len odhalený mechanizmus mysle.

Keď sa na tú bolesť pozrieš neosobne, len ako na nepríjemný tlak, ktorý sa chce uvoľniť, začne sa rozpúšťať, miznúť.
Nechce byť riešená, ale prežitá.
Negatívna emócia, ktorá je v tej chvíli taká ťažká, vytvára priestor lásky, ale tá je až za tým. Zameraj sa na tú bolesť, nie na príbeh, ktorý ju vyvolal, a nechaj ju prejsť od hlavy až k pätám.

Tvoje telo je stále zvyknuté na drámu. Je to ako droga.
Mozog spustí alarm: Niečo mi chýba!
A ponúkne ti staré riešenie: napíš jej, choď za ním, vyvolaj konflikt, aby si cítil, že „žiješ“.
Lenže to neznamená ľúbiť.
Je to len nostalgia po vlastnej bolesti.
Túžba po adrenalíne, ktorý kedysi udržiaval systém v pohybe. Je to predsa nuda, keď sa nič nedeje.

A tak sa učíme sedieť len tak, s prázdnymi rukami.
Bez potreby okamžite sa zaplniť ďalším príbehom, ďalším človekom, ďalšou závislosťou.
Prázdnota je posvätný priestor, ako keď si sám šťastný na prechádzke v slnkom zaliatom lese, lebo nič viac nie je. Vtedy sa všetko upokojí, dosadne, a to prázdno sa zaplní tebou.

Láska k sebe plodí lásku k svetu. Nie je o tom mazať sa drahými krémikmi a chodiť na pilates, učí ťa nenaskakovať na každú blbosť, čo sa snaží len upútať tvoju pozornosť, ale neprináša nič podstatnejšie.
Je to vnútorná sloboda, ktorá samozrejme vyplýva zo skúseností, pretože už nežiješ toto musím, tamto sa patrí, aby ma mali radi.

Môžeš žiť najčudesnejšie na svete, ale kým tým neubližuješ sebe ani druhým, nachádzaš v tom potešenie a zmierenie, tak prečo by si sa trestal za to, ako žiješ? Prečo by si stále hľadal to, čo ti v skutočnosti nepatrí?

Vydýchni to. Zmier sa so sebou aj so životom. Opusť všetku drámu. A uvidíš, ako láska, krása, radosť a tancujúce vtáčiky, zaplnia tvoju prítomnosť😉 A v tomto bode ťa už nič viac neohrozuje. Lebo vieš, kto si a aká je tvoja cesta.

Nemôžeš stratiť niekoho, kto ti naozaj patril.

Ak niekto odíde z tvojho života pre odsúdenie, nepochopenie, zradu či rozdielny postoj, pravdepodobne nikdy naozaj nekráčal po tvojom boku, iba to tak chvíľu vyzeralo.

Často sú to len strety myšlienok, očakávaní a nefunkčných programov, ktoré sa potrebovali ukázať, aby si cez ne prišiel/a bližšie k sebe.

Niektorí ľudia sú tak silno pripútaní k svojim názorom, pravdám a identitám, že si mýlia formu s podstatou.
A keď narušíš ich istotu, ideš z kola von.
Už pre nich nie si bezpečný/á.
A tak odchádzajú.

Ak ťa to ešte bolí, to je skvelá správa.
Je to znak, že sa uvoľňuje pripútanosť.
Že sa niečo staré rozpadá, aby sa mohlo objaviť to skutočné. V tebe.

Ak ti to už je jedno, vieš, že ešte mnohokrát budeš zrkadlom, ktoré iných vyruší.
A nie všetci to zvládnu.
Ale aj to je v poriadku.

Každý, kto ťa opustí, ti vlastne pomáha oslobodiť sa.
Od ľudí, názorov, predstáv aj podôb lásky, ktoré sú len zaprášenými kulisami.

Dokým ja zapredávam seba, aby mi ten druhý vyhovel, nie som skutočne vyrovnaná so svojím životom. Ešte manipulujem, vzpieram sa a neprijímam. Akonáhle bez strachu vyslovím, čo je prirodzené mne, a ten druhý to odmietne, tak to nikdy nebolo moje. To jeho nechávam jemu. To svoje si beriem a pokračujem s batôžkom v ceste.

Pretože pravá láska nezmizne, keď jej ostrým nechtíkom zaklopkáš na nezahojenú ranku.
Tá ťa podrží aj pri tvojich zmenách a raste.
Nie si stĺp, o ktorý sa raz začas niekto oprie.

Tí, ktorí do tvojho života naozaj patria, ťa pochopia jasne. Budú ťa počuť nahlas a zreteľne. Bez nedorozumení a domýšľania.

Ak nič nie je isté, tak potom je všetko možné!🙌

#klop #klop 

~ A. Suchý – Nemoci z opuštěnosti

Pre niekoho najzraniteľnejšia túžba, pre mňa bežná každodennosť. Nedá sa mi nevidieť človeka v celej jeho podstate, v tých farebných zrniečkach, ktoré sú jeho esenciou. Nikam nejdem ani keď uvidím tmavé kusy, nebojím sa, bahno je totiž liečivé. Možno by sme mali prestať pred sebou utekať a skúsiť druhému podržať dvere, keď si práve zabudol svoj kľúč.

Nemusíme byť obdivovaní. Pochopení do posledného detailu. Ale byť 🌸zahliadnutí🌸 Skutočne videní. Tak, ako sme. Nie tak, ako sa snažíme pôsobiť.

Bez masiek.
Bez výkonu.
Bez očakávaní.
Bez domnienok.

Jednoducho BYŤ a cítiť, že niekto zostáva.

Že neuteká, keď zlyháš.
Nezatvorí sa, keď cíti tvoju bolesť.
Nedesí ho tvoja hĺbka, náladovosť, sila ani krehkosť.
Že neodchádza, keď práve nežiariš,
ale zostáva a nesie chvíľu svetlo aj za Teba.

Všetci chceme vedieť, že môžeme byť ľudskí. Nedokonalí. Zraniteľní.
A že práve v tej surovej podstate nás niekto objíme a povie:
„Ja som tu. Vidím ťa. A neopúšťam.“

Táto túžba nie je slabosť.
Nie je to potreba “závislosti” ani “nevedomia”.
Je to najprirodzenejšia časť nás.
Byť niekomu domovom a zrkadlom, ktoré vidí pravú krásu v nedokonalosti.

Všetko dokážeme sami. Uzdraviť sa, rozvíjať, žiť nádherne a z plných pľúc. Ale spojenie, ktoré nepreletí povrchom, je v dnešnom svete vzácne, keď vstúpi do nás a povie: „Vidím ťa. A nezľaknem sa.”

To je zázrak, ktorý nehľadáme v ideálnosti, ale v odvahe zostať.

Láska neprichádza zvonku, ale z Teba.
Z miesta, ktoré nepotrebuje povolenie ani potvrdenie. Keď miluješ niekoho iného, nenarábaš s energiou ako s niečím, čo Ti môže dôjsť. Len sa vtedy dotýkaš jej zdroja v sebe. Keď si zamilovaná do života, do seba, do bytia… vtedy si Láskou. A z tejto esencie sa dotýkaš všetkého.

Čím viac lásky žiješ, tým viac krásy z Teba vyžaruje.