„Nemôžem nikoho milovať, kým sa úplne nevyliečim.“ „Ešte nie som kompletný/á, lebo toto, hento, tamto.“ „Neviem si predstaviť, že by ma niekto v tejto podobe chcel.“
Uzdravovanie nie je cieľová stanica a až keď ju dosiahnem, potom môže prísť láska. Vo sfére osobnosti nie je nič definitívne, preto je čakanie na Godota len ilúziou. Nikde nemám zaručené, že až keď budem dokonalý/á, tak potom sa to stane. Čo ak sa k tej dokonalosti nikdy nedopracujem, lebo to nie je možné?
Liečenie sa deje v láske. Deje sa cez lásku. Uzdravujeme sa, keď si dovolíme byť v prítomnosti ľudí, pri ktorých je bezpečné byť zraniteľní, ktorí zostávajú, aj keď sa ešte len učíme veriť.
Práve oni nám pripomínajú, že lásku si nezaslúžime až potom, keď budeme v poriadku, ale aj teraz, uprostred procesu. A to môže byť pre nás úplne nový, oslobodzujúci a radostný zážitok.
Môžeme sa trochu aj poradovať, nie len furt makať a všetko si podmieňovať☺️
Láska má rôzne podoby. Skúsme ju dnes uvidieť okolo nás.
pozn.: Stála som na kopci s najkrajším výhľadom a vtedy spustila Celine Dion svoju Ave Mariu. Prenádherný pocit🫶
Pozoruj posledný tanec listnatých stromov vo vetre. Je plný ľahkosti, farieb a rozplývajúceho sa času. Čoskoro zhodia svoje listy a upadnú do zimného spánku, len aby sa na jar opäť prebudili.
Pominuteľnosť je neoddeliteľnou súčasťou života. Všetko plynie, nič netrvá večne. Okrem Teba. Si zámerom i zmyslom.Každý list, každý závan vetra, každý deň je len okamihom vo veľkom cykle prírody. Niet pred čím unikať ani sa za čím naháňať. Keď zaplníš svoj život sebou, nie rôznymi konceptmi, všetko povolí a preskladá sa samo. Hlava zrazu stíchne a život sa zaplní zvukom, chuťou, vôňou, krásou, dotykom toho, čo máš na dosah ruky. Nič viac nepotrebuješ.
Si naplnená vedomím, ktoré to všetko vníma a samo vytvára. Si naplnená sebou. Prítomnosťou. Láskou. A si tak šťastná. Nedá sa inak:)
Strata a bolesť nie sú prekážkou, ale zdrojom a hybnou silou života. Sme tým, kým sme, len vďaka tomu, čo sme už dokázali uniesť a čím všetkým prejsť. Každá rana, ktorú sme prijali, sa stáva miestom, kadiaľ do nás preniká svetlo poznania. Emócie sú nositeľmi informácie, ich úlohou nie je nás zastrašiť, nesú v sebe večný princíp prílivu a odlivu.
Utrpenie vzniká vtedy, keď myseľ blúdi mimo prítomnosti. Bolí nás to, čo sa práve nedeje. Snažíme sa riešiť, čo ešte nenastalo, alebo zmeniť to, čo sa udialo. Realita nebolí, len predstava, ktorú si o nej vytvárame.
Psychická podpora stojí na troch pilieroch:
láskavý prístup a uznanie emócií,
úprimný záujem a plná pozornosť,
prijatie bez súdenia a hodnotenia.
Úplne rovnako by sme mali pristupovať aj sami k sebe. Dovoliť si byť k sebe jemní, vnímaví a pravdiví. Aj vtedy, keď je to nepohodlné. Môžeš ešte dostať šancu vykúpať sa v láske, aby si mohol/la znova milovať. Seba aj druhých. Tá láska tu stále je. Nikam neodišla.
Byť pravdivý znamená hovoriť aj počuť veci, ktoré sa nám nemusia páčiť. No práve v tom spočíva ozajstná blízkosť. Keď sa slová vyslovia, prestávajú byť domnienkami, ktoré by inak viseli vo vzduchu a vytvárali neistotu, tlak či dusno. Pravda nemusí byť príjemná, ale prináša čistotu, v ktorej sa dá znova dýchať. Premieňa napätie na porozumenie. A o to nám všetkým ide.
Slobodu a plnosť nachádzame v rámci vlastného bytia. Prázdnota prichádza vtedy, keď si popletieme poradie hodnôt, a dávame prednosť len príjemnému pred dobrým.
Nie svet určuje, ako žijeme, ale náš postoj k nemu. Keď sa loďka života rozhojdá, potrebujeme vstať, presunúť sa, hľadať novú rovnováhu. Nájsť rytmus v rozšantených vlnách a sledovať to, čo je skutočne dôležité. Až schopnosť žiť s neistotou vybuduje psychickú odolnosť.
Niekde na pozadí svojho filmu pestuj v sebe pozitívny soundtrack dôvery. Ten bazálny pocit, že všetko je, ako má byť. Už teraz je to dokonalé i keď sa Ti to tak zatiaľ vôbec nezdá. Robiť to najlepšie, čo viem, vyzerá každý deň inak, ale aj v (ne)ideálnej realite môžeme fungovať ako láskavé ľudské bytosti venujúce sa tomu, čo je krásne, veľkolepé a dobré.
Keď som v odpore s tým, čo nechcem, stále si to znova a znova pritiahnem. Prijímam, že ten odpor, nepokoj, tlak, tu je. Telo mi aj skrz negatívne pocity ukazuje, že žijem a môžem byť fascinovaná prítomnosťou tak, ako je, tu a teraz.
Nedovoľme strachu zlomiť nás. Navždy. Môžeme si s ním potykať, chytiť ho za ruku a poláskať. Myslím, že to tiež potrebuje.
Nebojme sa ukázať svoju slabosť, že nás niečo trápi, sužuje, bije v hrudi na poplach. Nenechajme sa zastrašiť a zmanipulovať. To, čo cítime, je pravda. V danej chvíli. A aj neviem je odpoveď.
Doprajme si priestor, čas na dozretie, pokoj. Netlačme to bremeno pred sebou. Nechajme ho padnúť. A neunáhlime sa. Všetko má svoj čas. I neistota, ktorá teraz zavládla medzi nami.
Láska je vôňou nášho bytia. Aj keď ste sami, obklopuje vás milujúca energia. Aj keď sa dotknete neživej veci, ako je napríklad stolička, vaša ruka vysiela lásku. Nezáleží na tom, komu alebo čomu. Stav lásky nie je adresný.
Láska nám dáva krídla, pomáha uvoľniť sa, spočinúť. Dáva vám odvahu žiť v mnohých rozmeroch. Poskytuje celé rozpätie života, je mnohorozmerná. Láska je ako dúha, ktorá žiari všetkými farbami života.
Zbavte sa strachu a viac a viac prijímajte lásku; nahraďte ňou svoje obavy. Myslite na nebo. Na jeho nekonečnú slobodu. Na šíry oceán a jeho bezhraničnosť. Láska je ako orol vo vetre, ktorý sa vydal objavovať neznáme.
