Kategória: ZNOVUZRODENIE

Stotožňuješ sa s ponukou svojej mysle, ktorá tvrdí, že keď sa presťahuješ, budeš mať vzťah, lepšiu prácu alebo ružového slona, budeš sa cítiť inak, lepšie. Vždy ťa naláka na nejaký motív, ktorý sľubuje 🌧️lepší pocit☀️ než máš teraz. Veď tam v tej budúcnosti to už predsa musí byť. Lenže budúcnosť neexistuje, takže podmienky, ktoré si tam vkladáš, neobstoja, a celý tento myšlienkový cirkus skončí len rozčarovaním.

Osoba stále verí, že posun v hmote – nové miesto, iný partner, nové okolnosti – prinesie trvalo lepší pocit. Myseľ je neposedná, rýchlo sa začne nudiť, a to, čo má, jej prestane byť dosť. Deje sa to v partnerstve, v bývaní, v práci, v akejkoľvek zmene, ktorú myseľ určí ako nevyhnutnú na vylepšenie. Vždy však príde nejaký zvrat, ktorý zničí zidealizovanú predstavu mysle, pretože každá ilúzia sa skôr či neskôr rozpadne, aby sme sa oslobodili a prestali veriť kravinám.

Vo vonkajšom svete neexistuje trvalý stav spokojnosti. Vždy sa niečo stane, keď očakávaš, že „tam vonku“ nájdeš pocit uspokojenia navždy. Ten bojovník v tebe chce stále tú realitu inú ako je. Donekonečna. Koľkokrát sa to tak aj naplnilo?🤷‍♀️

Práve opakované nenaplnenia vysnívanej situácie však myseľ unavujú, pretože sa stále sama chytí na vlastnú udičku. Postupne ju vedú k tomu, aby prestala hľadať lepší stav, lepší moment, lepšie miesto či lepšieho človeka. Harmónia v hmote neexistuje. Všetko, čo sa deje – svetlé či tmavé, príjemné aj nepríjemné, dobré i menej – je presne ten stav, ktorý už dávno hľadáš. Zázrak obyčajnosti.

A po tom nekonečnom utrpení, s ktorým si sa už toľkokrát stotožnila, raz hurá! všetko odpadne, lebo už nie je chuť ani vôľa sa v tom máčať. Nie je nikto, kto by to hodnotil, nikto, kto by ďalej po niečom túžil, niečo hľadal, niekoho opravoval a točil sa vo víre iluzórnych konceptov. Jedného dňa už ostaneš v nedotknutí jej výmyslov a budeš žiť v pohode s tým, čo je, trebárs aj celý život. Všetko Ti to blažene vyfučí von ušami a vtom Ti narastú krídla🦋

Keď si uvedomím seba bez nálepiek (a tých teda vždy bolo!) podsúvanie “právd” zvonku ma prestane po kúskoch rozhadzovať ako rozbitý porcelán. Zrazu nemusím vedieť, kde je sever určený niekým iným. Už nepotrebujem žiť podľa príbehov druhých ľudí. 

Pred 10 rokmi sa na mňa vždy nalepilo to, čo žil ten pasažier vedľa mňa. Akoby ma vcuclo do životného štýlu druhého, ktorý bol mnohokrát veľmi dominantný a plný presvedčení o tom, ako by to teda celé malo vyzerať správne. Paradoxom je, že tento človek býva omnoho viac stratený a pridŕža sa nadobudnutých presvedčení bez pevných základov.

Uvedomila som si, že som tým, s kým žijem. A to so mnou nesúznelo, pretože ja som skôr zbavovač ako hromadič. Nenaberám si do života koncepty, neobklopujem sa množstvom, aby som sa zaplnila, nehromadím záujmy, ľudí ani vedomosti. Nie som predpojatá. A možno preto mi ten široký úsmev vydržal dodnes:) 

Je pravdou, že každý rok je lepší a lepší od toho predošlého, najmä na zmenu vnímania reality a jej pôsobenia na môj život. A tento rok je prvým rokom, do ktorého dní si neberiem nič z minulosti a som úplne prázdna a čistá ako tesne pred zrodením. Považujem to za odmenu a nevyčísliteľný dar.

Sloboda je v nevedení. A kým si ju nezvolím, len hrám starú známu hru. Pýtam sa: Som naozaj voľná? Viem zostať celá, aj keď svet predo mnou mení farby?

Pretože dá sa to. Nech je slnko alebo hmla, odmietnutie či prijatie, môžem byť v poriadku, ak viem, kto som. Ak nie, som len list vo vetre, čo hľadá, komu sa prilepí, kde nájde potvrdenie, aké aj tak dlho nevydrží.

Pokoj je možný. Je to domov bez podmienok, miesto, kde nič netreba dokazovať. Myšlienky, emócie, strach👻 sa môžu vynoriť, no nevezmú ma so sebou, lebo som viac než príbeh, viac než meno, než tvár, som samotné Bytie.

Keď na to zabudnem, chytám každú myšlienku, obraciam každý pocit, hľadám význam aj tam, kde žiadny nie je. Ale keď som pri sebe, viem, že sú to len obláčiky. Zosilnejú, keď do nich vojdeme, zdanlivo zhustnú, keď ich skúmame. No keď sa na ne pozriem priamo, bez príbehu… kde sú?

Objavia sa a zmiznú. A ja zostávam. V tom, čo je stále. V tom, čo je domovom.

Starý príbeh sa uzavrel, no nový sa ešte nezačal písať. Je hlboká noc bez orientačných bodov a k tomu mínus 20:) Myseľ blúdi, ponúka riešenia, plány, únikové cesty. Robí to zo strachu, nie je zvyknutá stáť v priestore, kde nemá kontrolu. A práve tu sa odhaľuje pravda: kontrolu nikdy nemala.

Všetko, na čom človek doteraz staval svoju istotu, no nevyvieralo to z jeho skutočnej podstaty, sa rozpadá. Starý svet mizne pod troskami vlastných predstáv. To, čo kedysi fungovalo, už nedrží. A nič nové sa ešte neukazuje.

Je to čas, ktorý nevyzýva k činom, ale k zotrvaniu. Myseľ nechce oddychovať, nechce sa vzdať hľadania odpovedí, no žiadna z nich sa nedá uskutočniť. Pohyb sa zastavil. Akoby si uviazla na mieste, kde sa nedá ísť dopredu ani späť.

Život sa však deje v rytme nádychu a výdychu. Nedá sa nonstop len nadychovať. Ak sme dlho uprednostňovali výkon, tlak, zodpovednosť a snahu „to zvládnuť“, prirodzene prichádza fáza zastavenia. Vyčerpanie je len signál, že nastal čas pustiť opraty – v tele aj mysli – a dovoliť životu, aby urobil svoju prácu.

Ak máš pocit, že si na križovatke, že veci nemáš pod kontrolou a staré spôsoby už nefungujú, možno si práve tu. V bode nula.

Prázdnota, ticho, stagnácia a strata istôt v sebe nesú viac, než sa zdá. To, čo pôsobí ako ničota, je v skutočnosti úrodná pôda. Semienko nového ešte nevyklíčilo, ale už je tam. Vždy tam je. A život ti odpovie, keď nastane jeho čas.

V tento deň oslavujeme Život. Ten náš vlastný, ten v našich blízkych aj ten, ktorý nás presahuje.

Je čas bilancovania, ale pokračovanie života už nedočkavo klope na dvere.
Aj v srdci to často býva podobné.
Rodíme sa, strácame a znovu nachádzame
v tom istom okamihu.

Je to krásny deň, keď má priestor radosť aj smútok.
Obe patria k Životu.
Obe patria k nám.

Život je dar aj voľba.
Narodenie je silnejšie než smrť,
pretože stopy Života sú večné.

Dnes nás nový prah času pozýva
žiť naplno. Tak, ako práve vieme.

Dôverujme tomu.
Rodiaci sa plamienok Života
sa o nás postará✨