Nachádzam sa vo výrobnej hale. Je to obrovská mašinéria plná pracujúcich strojov a drobných ľudí. Viem, že sa musím schovať pred dvojicou mužov, ktorí ma prenasledujú. Mužov nepoznám. Viem len, že to nie sú Európania. Bežím stredom výrobnej haly až sa dostávam na otvorené priestranstvo veľkého komplexu a popamäti utekám k požiarnym dverám. Musím vybehnúť po schodoch a dostať sa k otvoru v strope, cez ktorý sa bude dať ujsť. Tí dvaja chlapi sú na moje počudovanie už tam a tiež lezú tým otvorom hore. Smejú sa mi do tváre. Nič zlé mi však nerobia.
Viem, že teraz tam už nemôžem ísť. Viem, že ich nechcem nasledovať. Viem, že sa chcem vyslobodiť. Muži mi v jednej chvíli nevenujú pozornosť a ja v diaľke zbadám cestu, ktorá vedie poza celý komplex a nie je ničím ohradená. Zoskočím z rebríka, po ktorom som sa štverala na vrchol, a utekám ozlomkrky dolu schodmi skrz cestu vedúcu von z tohto miesta. Nikto ma neprenasleduje, nič ma neohrozuje, zrazu všetko ide hladko, ale ja stále bežím. Akoby pre istotu.
Nadobúdam pocit, že som doma. Na mieste, ktoré poznám. Cesta von mi je známa, veď tu som sa kedysi hrávala. Presne za týmito garážami. Prebieham pocitovo dôverne známe ulice, ale v skutočnosti je to úplne cudzie mesto, len pocit je bezpečný, domácky. Moje zameranie je jasné, potrebujem sa dostať ďalej. Potrebujem bežať. Potrebujem ísť. Hýbať sa. Tam vpredu je môj cieľ.
V tomto náhlivom tempe sa zrazu zastavím. Zbystrím svoju pozornosť. Po mojej ľavej ruke stojí vodná nádrž v tvare obdĺžnika plná až po okraj priezračnej čistej vody. Akoby sa celá horská bystrinka presunula do tejto nádrže a tu si teraz žije svoj život. Nachádza sa v parku a je voľne prístupná. Sú v nej aj kamene a ryby, všetko priezračne čisté a krásne. Pritiahne to môj zrak, ale najmä moju dušu.
Viem, že sa sem musím vrátiť. Nabrať si do rúk plnú náruč tejto vody a poriadne sa ňou vyumývať. Viem, že tá nádrž je moja. V tejto chvíli sa jej však ani nedotknem. Zrakom ju pozorujem a posielam jej vzdušný odkaz, že sa určite vrátim. Pokračujem ďalej vo svojej ceste so spoľahlivým pocitom, že je tam a aj bude. Že sa k nej môžem kedykoľvek vrátiť. Nateraz ma však čaká ešte jedna misia…
Zobúdzam sa s myšlienkou: Škoda, že som si nenamočila aspoň prst.
Symbolika sna:
Nechala som sa vtiahnuť do tejto hry na mačku a myš. Uverila tomu, že všetko má svoj začiatok a koniec. Odmietla večnosť neviditeľného. Vymyslela si cieľ. Radšej vypľula dušu a vložila ju do nádrže s vodou, než by sa mala zastaviť.
Čistoskvejúce sa city v podobe horskej bystrinky som uväznila v pokrivenom nazeraní na svet, kde hmota a činy zvíťazili nad citmi a zdravým úsudkom. Nádrž predstavujúca centrum mojej bytosti musí prasknúť, aby sa voda rozliala do okolia a zjednotila celý ľudský rod. Ešte predtým sa však musím zjednotiť ja sama v sebe.
V tej vysokej vodnej vani je sústredená citová náplň mojej mysle, ktorá potrebovala poriadny filtračný záber, aby sa vyčistila do tejto ligotavej podoby. Ešte ma čakajú neobíditeľné zastávky, ale teraz už viem, kam sa najbližšie vrátim a úplne nahá sa v tom kvádri vody vykúpem. Stáť tam totiž bude len do okamihu, kým svoje myslenie opäť nedegradujem k známym obrazom bežného denného vedomia, a tým zahubím citového človeka, ktorý v tom kvádri žije.
A seba už nechcem znova zmárniť.
