Cesta von z utrpenia je vystúpenie z predstavy, že tam vonku je niekto, kto zmení môj život k lepšiemu, lebo sama to nedokážem. Nie je. Musíš sama. Inak zaplatíš krutú daň. Každá falošná túžba ťa dovedie len k priepasti, aby si si uvedomila, že skratky a barličky nefungujú. Vždy niečo stoja. Väčšinou dosť. Až keď padneš polomŕtva únavou po opakovaných sklamaniach, môže nastať prebudenie zo sna, z ktorého sa tak bojíš zobudiť, pritom ti nič pozitívne neprináša. Tak sa konečne otoč smerom k sebe a pravdivo si zodpovedz otázky, pred ktorými unikáš. Nič tam vonku ťa nezachráni. A to je veľká úľava a dar od života. Buď k sebe aj druhým úprimná a priama. Žiadny bullshit!
Blízkosť vzniká vo chvíľach, keď sa prestaneme prehnane chrániť, vysvetľovať, dokazovať. Keď si dovolíme vlastnú prítomnosť a zároveň zostávame otvorení druhému. Blízkosť je stretnutie dvoch svetov bez snahy jeden zmeniť. Je to priestor, kde môžeme voľne dýchať, čokoľvek cítiť a byť videní priamo. Na začiatok je to pekný nástrel, ale na plnohodnotný vzťah nestačí.
Na to, aby sme sa dokázali dorozumieť v cudzom jazyku, potrebujeme približne 50 až 100 slov. Milovať je samo osebe sloveso – a teda oveľa viac než len stav, je to činnosť. Zahŕňa nespočetné množstvo ďalších slovies, ako napríklad: starať sa, všímať si, zaujímať sa, reagovať.
Aby sme dokázali plynule hovoriť jazykom intimity, podľa párovej psychoterapeutky Esther Perel potrebujeme sedem základných slovies:
Pýtať sa/si Pýtanie znamená vedieť čo chcem. Vysloviť potrebu bez hanby, bez ospravedlňovania sa za svoju existenciu. Pre mnohých z nás je to najťažšie sloveso, pretože sme sa naučili, že pýtať sa je príliš, alebo že naše potreby nikoho nezaujímajú, takže si radšej nič nepýtame a potom umierame od smädu. Pýtanie je akt sebaúcty.
Brať/Vziať si Brať neznamená kradnúť. Brať znamená dovoliť si potešenie, pozornosť, dotyk, prítomnosť. Znamená to veriť, že máme právo cítiť sa dobre. Keď si vezmeme, čo nám patrí, prestávame sa umenšovať a miznúť vo vzťahoch.
Prijímať Prijímať je najzraniteľnejšie zo všetkých slovies. Znamená to nechať sa vidieť takí, akí sme, bez masiek a nutnosti niečo vkuse obhajovať. Prijímať znamená uznať, že nás má niekto rád bez toho, aby sme si to museli zaslúžiť.
Dávať Dávanie je krásne, keď pramení z plnosti. Ale môže sa stať aj únikom – spôsobom, ako sa vyhnúť konfliktu, odmietnutiu, blízkosti. Zdravé dávanie nevyčerpáva a vie povedať aj nahlas: teraz nie.
Zdieľať Zdieľanie vyrastá z pocitu bezpečia a hojnosti. Je to spoločný priestor, kde sa nesúťaží. Ak sme vyrastali v nedostatku – lásky, pozornosti, istoty – zdieľanie môže bolieť. A predsa je to most medzi dvoma svetmi.
Odmietnuť Bez „nie“ neexistuje skutočné „áno“. Odmietnuť znamená chrániť svoje hranice. Mnohí sme sa naučili, že „nie“ má kruté následky. A tak sa teraz učíme znova, že odmietnutie nie je odmietnutím druhého, ale danie prednosti sebe.
Hrať sa Hra je miestom slobody. Tam, kde sa môžeme uvoľniť, skúšať, smiať sa, byť nedokonalí. V hre sa rozpúšťa kontrola a rodí sa kreativita. Hra nás vracia do prítomnosti – tam, kde intimita prirodzene žije.
Tieto slovesá nás nik nenaučil, ale dnes si už môžeme vybrať, že ich skultivujeme vo svojich vzťahoch. A zakaždým, keď sa nám podarí dotknúť toho ťažšieho z nich, vzdávame sa starých ochranných stratégií prežitia, ktoré nám bežne bránia v plynulom cítení a milovaní. Nielen vo vzťahu k druhým, ale i k sebe. To je skutočná intimita.
*ilustračná foto na zahriatie a šantenie s delfínmi🐬
Pre mnohých ľudí je láska po štyridsiatke prvýkrát okamihom, keď dokážu milovať bez toho, aby pritom stratili samých seba. Vzťah po štyridsiatke je pre nich prvým ozajstným vzťahom, pretože prestali hrať rolu niekoho, kým by podľa predstáv mali byť. Prestali sa prispôsobovať očakávaniam, romantickým ideálom a začali jednoducho žiť tým, kým v skutočnosti sú. Je to dosť úľava.
Vek ťa nelimituje, ale tvoje presvedčenia áno. Ľudia nereagujú na mladosť, ale na voňavú energiu a rýdzosť. Tvoje kvality sa upevňujú s každým pádom, s každým zranením, s každou skúsenosťou, ktorá ťa naučila, že život sa neoplatí predstierať ani pretláčať hlavou.
Autentická energia, slobodné vyžarovanie, spokojnosť, kľud, pravdivosť – to všetko sa objaví, keď sa prestaneš zaujímať o to, čo si o tebe myslia ostatní a začneš BYŤ. Sebou.
Nikdy nie je neskoro. Existuje len ten správny čas, aby si sa konečne uvidel/a v plnej kráse a jednoduchosti. A uveril/a si. Vek nebýva prekážkou, skôr požehnaním. Je dôkazom, že si (pre)žil, cítila, znova vstal a vyrástla. A práve v tom je tvoja sila, že si došiel domov a už vieš, kto si.
Vo vzťahoch z ega sa vždy túži po naplnení predstavy, ktorú nám nikto mimo nás nemôže dať. Keď túžim cítiť naplnenie – zažívam prázdno. Keď chcem, aby ma niekto rešpektoval – zažívam neúctu. Keď chcem byť prijatá – prichádza pocit odmietnutia.
Túžba vytvára chýbanie a vstup do vzťahu sa deje z nedostatku. Častokrát je to len rozbehnutý program, ktorý vytvorí priepasť medzi nami: chcem vzťah, lebo sa cítim sama, potrebujem sa doplniť, už ma tlačí čas, túžim, aby sa o mňa niekto staral, robil ma šťastnou, keď budeš taký, aký chcem, tak sa mi uľaví… To sa zákonite musí rozbiť. Nikto Ti tieto princeznovské predstavy nedokáže naplniť. Vždy dostaneš opak, aby si to prekukla a oslobodila sa.
Dôveruj svojej ceste. Netvor rozdiel medzi tým, či máš alebo nemáš partnera. V tom nikdy uspokojenie nepríde. Nechaj sa viesť tým, čo je s Tebou v súlade. Nie si pozadu. Len si sa konečne vybral/a na správne miesto – do seba. A keď si v sebe, tak so životom ani s nikým už viac nebojuješ.
Niekedy je realita vo svojej tvrdosti láskavá. Nešetrí nás, lebo ukazuje tie najskrytejšie rany a zlomenia. Keď sa objaví žiarlivosť, bezmocnosť či starý pocit odmietnutia, naším reflexom je rýchlo to uhasiť. Íha! Tak sa predsa nechcem cítiť! Fuj, to je ale nepríjemné! Snažíme sa hneď utešiť, obhájiť, okamžite zadupať to, čo nás dráždi v žalúdku. Ale to nie je východisko. Cesta je dovoliť tomu všetkému vygradovať. Nech to prejde celým telom, nech sa to ukáže vo svojej surovej podobe.
Strach, vina, hanba, odpor — to všetko sú len staré programy, ktoré si znovu a znovu pýtajú pozornosť. A my ich poslušne hráme, až kým nezistíme, že už nimi nie sme. Že to, čo sa kedysi zdalo ako osobná dráma, je dnes len odhalený mechanizmus mysle.
Keď sa na tú bolesť pozrieš neosobne, len ako na nepríjemný tlak, ktorý sa chce uvoľniť, začne sa rozpúšťať, miznúť. Nechce byť riešená, ale prežitá. Negatívna emócia, ktorá je v tej chvíli taká ťažká, vytvára priestor lásky, ale tá je až za tým. Zameraj sa na tú bolesť, nie na príbeh, ktorý ju vyvolal, a nechaj ju prejsť od hlavy až k pätám.
Tvoje telo je stále zvyknuté na drámu. Je to ako droga. Mozog spustí alarm: Niečo mi chýba! A ponúkne ti staré riešenie: napíš jej, choď za ním, vyvolaj konflikt, aby si cítil, že „žiješ“. Lenže to neznamená ľúbiť. Je to len nostalgia po vlastnej bolesti. Túžba po adrenalíne, ktorý kedysi udržiaval systém v pohybe. Je to predsa nuda, keď sa nič nedeje.
A tak sa učíme sedieť len tak, s prázdnymi rukami. Bez potreby okamžite sa zaplniť ďalším príbehom, ďalším človekom, ďalšou závislosťou. Prázdnota je posvätný priestor, ako keď si sám šťastný na prechádzke v slnkom zaliatom lese, lebo nič viac nie je. Vtedy sa všetko upokojí, dosadne, a to prázdno sa zaplní tebou.
Láska k sebe plodí lásku k svetu. Nie je o tom mazať sa drahými krémikmi a chodiť na pilates, učí ťa nenaskakovať na každú blbosť, čo sa snaží len upútať tvoju pozornosť, ale neprináša nič podstatnejšie. Je to vnútorná sloboda, ktorá samozrejme vyplýva zo skúseností, pretože už nežiješ toto musím, tamto sa patrí, aby ma mali radi.
Môžeš žiť najčudesnejšie na svete, ale kým tým neubližuješ sebe ani druhým, nachádzaš v tom potešenie a zmierenie, tak prečo by si sa trestal za to, ako žiješ? Prečo by si stále hľadal to, čo ti v skutočnosti nepatrí?
Vydýchni to. Zmier sa so sebou aj so životom. Opusť všetku drámu. A uvidíš, ako láska, krása, radosť a tancujúce vtáčiky, zaplnia tvoju prítomnosť😉 A v tomto bode ťa už nič viac neohrozuje. Lebo vieš, kto si a aká je tvoja cesta.
