Vyslobodenie nespočíva v tom dostať sa životu na koreň ani odhaliť tajný návod, ako si pritiahnuť len to príjemné, radostné a uspokojivé. A potom to udržať navždy. To je predstava mysle, ktorá verí, že šťastie sa dá vyrobiť, zabezpečiť a kontrolovať. Žiadnymi informáciami k trvalej úľave nedôjdeš. Je to naopak úplný rozpad vedenia.
Skutočná sloboda je ľahkosť bytia. Schopnosť plávať životom takým, aký práve je, bez potreby ho upravovať podľa vlastných predstáv. Je to plné vnímanie všetkého, čo sa objavuje: od momentov, ktoré myseľ označuje za najtemnejšie a najťažšie, až po tie najkrajšie a najjasnejšie.
Prvý spôsob uchopenia slobody hľadá myseľ. Hľadá ho pocit, že je tu niekto oddelený, kto musí niečo dosiahnuť, získať a udržať. Žije v ilúzii, že existuje nemenný stav, ktorý sa dá vlastniť. Druhý spôsob nie je hľadaním, ale poznaním. Keď sa tento iluzórny niekto odhalí ako myšlienka, ako príbeh, ako niečo snové a nestále.
Vtedy sa ukáže, že sloboda nie je cieľ ani odmena. Je to neustále prítomný stav samotného života. Živosti, ktorá sa deje práve teraz, bez ohľadu na to, čo sa v nej objavuje. Plavkanie si po prúde.
Spontánnosť. Vášnivosť. Kúzelnosť. Toho, čo je.
*Názor mysle je dôvod k utrpeniu, nie to, čo sa naozaj deje. Myseľ hodnotí reakcie, pocity, myšlienky, ale ak to neriešim, nechytám sa na to, ani blbý pocit už nie je problémom. Akú má ten pocit šancu, keď oň nikto nemá záujem? Keď je človek chorý, oslabený, žena má pms, alebo sme nevyspatí, unavení, tak tam sa to všetko automaticky zintenzívni. Ale nič sa nedeje. Cieľom nie je žiť jednoliaty príbeh v ružovej záhrade z gumených medvedíkov🫶
