Kategória: SAMOTA

Nezamilovali sme sa do vzhľadu alebo osobnosti druhého, ale do pocitu, ktorý v nás prebudil.

Čo je to za pocit? Odkiaľ sa vzal?

Naše vzťahové potreby majú korene na začiatku nášho životného príbehu.
Vznikali v čase, keď sme sa učili, čo znamená blízkosť, bezpečie a láska.
Keď sme prvýkrát zažili, aké to je byť videní – alebo naopak prehliadaní.

Husté ticho je také plné, že sa v ňom všetko sladko rozpúšťa.
Aj myseľ.
Nik ju nezastavuje.
Nik ju nevolá.
Nič nemusí.
Má plné právo byť tu.
Len viac nevyskakuje.
Už nepotrebuje pútať pozornosť.
Sama sa ňou stala.
Splynula s okamihom a vôbec neprotestovala.
Nezostalo nič. Len božské ticho. A čistý stôl.

Teraz je to presne takto.
Takto sa to objavuje, v tejto podobe.

Len to vnímaj.
Nech sa zažíva čokoľvek.

Nepripútanosť k tomu, čo sa deje.
Láskavý nezáujem k tomu, čo sa deje.

A vtedy sa aj nepríjemné emócie začnú vnímať inak. Bez boja, odporu, potreby ich meniť, lebo sú nepohodlné.

Ľudská myseľ sa väčšinu času rada zdržiava vo fantázii,
v tom, čo sa práve nedeje.
A práve návrat k tomu, čo je, prináša zmierenie.

Minulú jeseň sa vybrala sama na túru po Lost Coast (príznačný názov:) Zvolila si nádhernú cestu, ktorá mala byť piesňou pre dvoch, no nakoniec sa dolinami ozýval len jej vlastný dych. Verila, že vstupuje do príbehu o sile a sebapoznaní, no namiesto toho sa otvorila kapitola o strachu, zlomenom srdci a o zvláštnom druhu milosrdenstva, ktoré prichádza, keď sa ti príroda surovo pozerá priamo do duše.

Hora ju prijala bez posudzovania, ale okamžite jej odobrala istotu. Nebudeš to mať pod kontrolou! Zobrala jej hlas a namiesto odpovedí ponúkla mrazivý chlad. Rieka dunela sťa dávna spomienka, vietor jej rozpletal myšlienky a ona sa pomaly strácala v hmle vlastného tieňa.

Noc ju prikryla nebadane ako prastaré zviera (povedala by, že to bolo obrovské prasa) skúšajúc, čo ešte zvládne. Telo sa triaslo, myseľ blúdila medzi bdením a snom, a kdesi na pomedzí v diaľke stáli dve čierne siluety. Boli to medvedice. V majestátnom tichu osamelé strážkyne medzi svetmi. Ich prítomnosť bola hraničná: desivá aj nežná zároveň. Akoby jej ukazovali, že aj v samote existuje dohľad, že aj v strachu môže prebývať pokoj.

Záchrana prišla s miernou podchladenosťou, no aj hlbokým teplom poznania: ach, veď (pre)žiť znamená nebrániť sa, nebúriť, len sa odovzdať tomu, čo je väčšie než my. Keď ju našli, bola zmierená. A práve vďaka tej odovzdanosti to celé prežila. Riadila sa len tlkotom svojho srdca, ten ju vždy spoľahlivo doviedol domov.

Odvtedy vie, že jej prežitie nezávisí od toho, či vyhrá. Jej život nezávisí od happyendu. Skôr je o jemnom pokľaknutí pred tým, čo ju presahuje. O spomalení srdca, otvorení dlaní pripravených objať, o pokornom rozhodnutí pokračovať ďalej a napriek všetkému povedať svetu ÁNO, aj keď ju furt skúša. Ale aj s láskou pridržiava.

A teraz, o rok neskôr, už nepotrebuje ohrozovať svoj život, aby našla odpovede na svoje otázky. Čo ju tie medvedice učili? Čo jej láska chcela ukázať, keď sa rozpadla? Asi len, že najhrdinskejšie vzdanie sa je v skutočnosti tou najčistejšou formou (pre)žitia. A že záchrana číha na každom kroku. Len ju prijať:)