Pri mori je každý deň upokojujúco rovnaký. Východ a západ slnka. Čajky poletujú. Krabíky klepotajú. Jašterice sa schovávajú. Slanosť vody pretrváva deň i noc. V tomto okamihu je ukryté zabudnutie. Zotrvávaj v priestore tejto čistej nemennosti. Kdekoľvek práve si.
Zajtrajška sa nebojíme, tak prečo sa bojíme budúcnosti, ktorá ani neexistuje? Nevieme, čo bude zajtra, ale ráno nás vždy sviežo privíta, nepýta sa na povolenie, len príde a je na nás, ako s ním naložíme, či v strachu alebo s odhodlaním nový úsvit privítame.
Naučiť sa pustiť všetky predstavy a očakávania je základom na prijatie života takého, aký práve je. Prijať, že ja to mám tak a je to úplne v poriadku. Nech je to akokoľvek bizarný životný príbeh, ktorý sa vymyká všetkým storkám naokolo.
Vybehnúť von a prežiť prítomnosť plávajúc na vlnách života, prináša so sebou plynulosť a oddanosť. Ako keď si ľahneš na hladinu vody a necháš sa unášať. Jasné, že občas Ti vlna žblnkne do nosa, možno sa aj rozkašleš a zaštípu Ťa oči, ale vo svojej podstate sa necháš viesť, lebo len vtedy narazíš na tú najkrajšiu pláž a vypľuje Ťa to práve na tom Tvojom brehu. A to hlavou nevymyslíš.
A že sa pritom cítiš tak sám/sama? Pod pocitom samoty je túžba našej duše po spojení s prírodou, plynutím v prítomnom okamihu. Keď sme vonku, spájame sa so všetkým živým v mnohých podobách. Vystupujeme z vnútornej samoty a zdieľame cez srdce svoje bytie.
Nedobrovoľná izolácia je utrpením.
Ak sa chceme vyliečiť, potrebujeme byť vonku, na vzduchu, v prírode, súčasťou sveta, života, ktorý plynie. Tam sa každá samota končí a posúvame sa k spojeniu s niečím, čo nás prevyšuje.
Tvoj život je viac než len to, čo si myslíš, že je. Žiješ pre niečo, čo Ťa presahuje. Poď do toho naplno, nemáš čo stratiť. A naplno znamená aj úplne pozvoľna a bez zbytočných konštruktov.
Zdroj mojej hodnoty je vo mne bez ohľadu na to, ako vyzerám alebo čo robím. To, kto som ja, je najväčšia hodnota. A nič ju neprevyšuje ani neponižuje.
Buď občas Alica-opica a možno aj škorica🐵
