Kategória: SEN JE SKUTOČNOSŤ

Asi som sa unavila do spokojnosti. A nenaháňam si už vlastný chvost. Pamätám si vetu zo seriálu, kde matka hovorí dcére, že plač je prejav sebaľútosti a ženy sa musia naučiť žiť so stratou a bolesťou. Majú absorbovať všetko, do posledného dychu. Tak tento návyk žiť v predpísanom utrpení som opustila.

Postupne sa mi odhalila jemnejšia stránka života. Jeho prirodzenosť a jednoduchosť v nevedení. Nevedenie, odhalené na konci hľadania, je tým, po čom sa skutočne túži. Ukazuje, že dokonalosť už existuje.

Ak je všetko, čo hľadáme, už tu, aký má zmysel to naháňať? Ako môžeš nájsť to, čo nikdy nikam neodišlo?

A tak sa všetko vo mne uvoľnilo. Ťažoba nenaplnených predstáv sa roztopila pri poslednom Titanicu. Ostal len priestor, v ktorom sa veci objavujú a miznú. Bez potreby ich hodnotiť, predvídať alebo ovládať.

Je to ako poznať tri základné akordy a i tak zahrať plnohodnotnú pieseň🎸

Nekonečný hľadač sa unavil a bez trucu opustil miestnosť. Zostalo to obyčajné, ale zato svieže a stále sa obnovujúce. Nestagnujúce. Nesnesitelná lehkost zářivého bytí, v ktorom o nič nejde ani nemôže byť inak.
Životná rola sa hrá presne tak, ako má;)

Všetko to bravúrne zvládaš, nedá sa dosiahnuť ideálny stav, a takto je to dobre, lebo to je život. Taký, aký je. Reálny a skutočný, a pritom láskavý k nedokonalosti, ktorá je prirodzená🤗

Uverili sme, že minulosť je niečo pokazené. Projekt, ktorý treba spätne prerobiť, opraviť, uzdraviť do dokonalosti. Ale minulosť nie je chybný mechanizmus. Je to príbeh, ktorý sa stal.

Naše vnútorné dieťa nepotrebuje opravu❤️‍🩹Nepotrebuje analýzu ani nekonečné pitvanie toho, čo malo byť inak. Potrebuje byť videné. Vidieť ho znamená pozrieť sa na seba z odstupu. Z pozície dospelosti – kde nesúdim, neľutujem, nehanbím sa. Len pokorne uznávam: „Áno, takto to bolo. Takto som to prežívala.“

Oslobodzujúce prijatie neprichádza vtedy, keď sa snažíme minulosť prepísať, ale vtedy, keď s ňou prestaneme bojovať. Naše mladšie verzie od nás nechcú, aby sme ich zachraňovali. Chcú len vedieť, že to, čo prežili, zvládli najlepšie, ako vtedy vedeli. Že neboli slabé. Neboli zlé. Že robili maximum s tým, čo mali k dispozícii.

Minulosť nezmeníme. Ale môžeme sa na ňu pozrieť s rešpektom. A práve v tejto úcte sa rodí sila. Sila žiť dnes. Nie opravovať včerajšok.

Stále sa nájde niekto, kto bude hovoriť: si moc a nie si dosť🤷‍♀️ Necitlivé slová druhých sú ako bubliny z bublifuku. Plné mydlovej vody, ktorá aj tak rýchlo praskne.

Tvoj nervový systém dokáže nabúrať čokoľvek, čo máš spojené s emóciami. Nie vždy to je znamenie vyhnúť sa tomu. Niekedy ťa to nabáda prejsť cez oheň a hojenie začne práve vo chvíli, keď sa v danej situácii prehupneš z emócií do racionality. Zrazu uvidíš veci jasne a presne také, aké sú. Spomienková nostalgia potrebuje zažiť studenú sprchu.

Rana sa zacelí, keď si do nej nenecháš pichať ihlicami. To môžu byť klamstvá, manipulácia, citové vydieranie, trestanie tichom, zavádzanie, postupné ubližovanie, gaslighting atď. Hojenie nastáva, keď znovu zažiješ bezpečie, ktoré Ti otvára oči. Strhne sa ten závoj zaslepenosti ako pri odlepení leukoplastu. Miestami to nie je príjemné, dokonca sa tomu môžeš brániť, ale na sto percent efektívne.

Bezpečie sa netvorí len mojkaním, hladkaním, chlácholením, utešovaním, strkaním hlavy do piesku, ale aj obnovením na vedľajšiu koľaj odsunutých morálnych a etických hodnôt, kam patrí pravdovravnosť, čistý úmysel, rešpekt a úcta, odhalenie skrytého, rozpoznanie skutočnosti v jej pravej podstate. A to sa môže udiať v prítomnosti citlivého a láskavého človeka aj skrze tvrdšie slová.

Teraz si v poriadku. Nič Ti už nehrozí.
Môžeš spočinúť vo svojom tele, pravidelne dýchať, stíšiť sa, pomôžu prechádzky, ľahký pohyb, spánok, dobré jedlo, a vyberanie si pohody miesto vystreleného kortizolu. I keď je to stále vlnovité. Povolí sa to. Práve v opakovanom návrate do PRAVDY sa začína skutočné uzdravovanie. A život nie je len o odchodoch, ale aj o návratoch… k sebe♥️

Keď mysli o niečo ide, mizne priestor na vnímanie toho, čo práve je. Objaví sa ťah na bránku, túžba, chcenie… a s nimi aj závislosť. Táto na jediný cieľ zameraná časť potom sklamane prehovorí: „Nejde to! Tak ako by som chcel/a.“ Pretože sa snažíš použiť bytie ako nástroj, aby sa realita začala správať podľa tvojich predstáv. A keď sa to nestane, táto nenaplnená časť vyhlási, že je to blbosť, a nefunguje to. Treba sa poobzerať inde, nájsť novú metódu, iný spôsob, ako si svet prispôsobiť. Šup, šup!

Lenže nič také tu neexistuje.

Vnímanie života, vnímanie toho, čo je, zahŕňa aj tieto túžby mysle zmanipulovať realitu. Keď ich necháme nenabité, bez odporu a bez nasledovania, prirodzene a samy odpadnú. Energia, ktorú mali, sa postupne vyčerpá. To, čo sa kedysi zdalo nesmierne dôležité, stráca váhu. Emócie už nie sú také silné, význam sa rozplýva, bolesť zmizne.

Nejde o napĺňanie ideálneho sveta, ale o vnímanie všetkého, čo sa objavuje. A s tým prichádza aj rozpad iluzórneho „niekoho“, kto tvrdí, že keď bude život ideálny, budem sa aj ja cítiť ideálne. Najlepšie navždy. To je podfu(c)k.

Myseľ vždy túži po tom trblietavom. A keď sa to tak neukazuje, chce hneď ujsť a siahnuť po niečom inom. No to, čo sa vtedy pred tebou odohráva, sú len pocity a myšlienky spojené s daným rozčarovaním. Nie realita samotná. Tá nikdy nebolí ani Ťa ne(s)klame. Takže pred ňou nemusíš unikať.

Pocit JA sa prirodzene upína na vybrané okamihy, ľudí a veci. Vidí hodnotu v tom, čo možno získať, udržať a vydestilovať, nie v celku toho, čo sa práve odohráva. Neustále sa snaží niečo dosiahnuť a zakonzervovať. Bytie nič nevlastní ani nehľadá. Je tichým, neosobným potešením zo samotnej existencie. Z toho, čo je, presne tak, ako to je. A to je naozaj všetko;)