Terapeutické poradenstvo.
Dokiaľ sa s tou situáciou nestretnem, neviem, ako bude môj systém reagovať. To sa nedá naučiť ani predvídať. Ako to dopadne, nie je v rukách nikoho. Oslobodenie je videnie dokonalosti v každom okamihu, každej emócii, v každom prejave aj zlyhaní. Nie je nikto, kto by mohol prísť na to, ako to všetko obísť, zbaviť sa nepohodlného a len víťaziť. To je ilúzia.
Úľava neprichádza útekom zo situácie ani chytaním sa nádeje. Je to len barlička mysle, ktorá potrebuje veriť, aby sa jej ľahšie dýchalo a mala sa stále o čo oprieť. Trvalá úľava prichádza s prijatím stavu takého, aký je, i keď sa mi vôbec nepáči a okamžite to chcem mať inak. Zmena pocitu z nepohodlnej situácie prichádza vtedy, keď sa viac nebojíš straty a dovolíš si bolesť prežiť bez konania, bez snahy ju zmeniť či urýchliť proces hojenia. Necháš ju s tebou byť. Tak dlho, ako potrebuje.
Neanalyzovať, neobviňovať (sa), nehľadať odpovede všade možne. Byť s tým, čo sa objavuje – s pocitmi, myšlienkami, napätím – a nekonať podľa nich. Myšlienky sa vracajú, pocity sa menia, raz je to ľahšie, inokedy ťažšie. Zo začiatku to bolí, je to sprevádzané psychickou nepohodou, neskôr sa to stane súčasťou života ako závan, občas silnejší vietor, inokedy letmý vánok, aj s pridanou vôňou či smradom:) A postupne to slabne, resp. človek tomu prestáva dávať pozornosť.
Až príde moment, keď to celé prekukneš. Keď sa ilúzia rozpadne. Zrazu nie je na koho sa hnevať, s čím bojovať. Ostane len pochopenie, že každý koná tak, ako v danej chvíli najlepšie vie, a že utrpenie vznikalo z predstáv, očakávaní a túžob, ktoré realita nikdy nemala naplniť.
Vtedy emócie utíchnu a s nimi aj nekonečný hľadač a bojovník za svoje sny💪 Už nič nie je dobré alebo zlé. Je to len také, aké to je. A život sa zmení nie navonok, ale vo vnímaní. Zmizne strach, tlak, naháňanie. Ostane pokojné bytie. Odpadá potreba riadiť svoj život. Paradoxne začne byť omnoho intenzívnejší, pretože energia sa neodčerpáva zbytočnou dramatizáciou.
Nie je to o technikách ani nastaveniach, pretože tie sú vždy len dočasným riešením. Je to o prehliadnutí a uvidení skutočnosti v jej pravej podstate. A to sa nedá vynútiť ani naučiť. Jediná cesta vedie cez to, čomu sa chceš najviac vyhnúť. Cez bolesť, ktorej dovolíš, aby ťa premenila.
Keď prestaneš žiť myšlienkami, prestanú ťa ovládať. Myseľ môže hovoriť ďalej a aj bude, ale už jej nezožerieš všetko. A vtedy utrpenie končí. Pretože je spojené len s myšlienkami osobnosti, ktorá si vždy bude vydupávať to svoje.
Život sa deje sám. Či s ním bojuješ alebo nie. Rozdiel je len v tom, či mu dovolíš plynúť, ako sám tečie, alebo mu do cesty budeš vkuse kafrať. A keď sa prirodzene prebudíš, zistíš, že nič netreba opravovať. Nikam ísť. Nič dosahovať. Už si dávno v cieli. Vitaj!
Až myseľ k tomu začína pridávať komentáre. Hodnotí, analyzuje, porovnáva… vyťahuje staré skúsenosti a podľa nich posudzuje, že „niečo nie je v poriadku“, lebo to neprežívaš rovnako ako kedysi, takže v tom musí byť nejaký háčik. A tým celá zápletka začína.
Samotné prežívanie nemá byť neustále radosť, pokoj a harmónia. Kde sme k tomu prišli? To sú len predstavy mysle, tej malej pokušiteľky, ktorá je ako odšťavovač: zo všetkého sa snaží vymámiť nejakú šťavu. A keď ju necíti, začne vymýšľať, tlačiť, manipulovať, aby z toho niečo poriadne dostala. Najmä aby nemusela cítiť ten nepríjemný pocit.
Lenže nepríjemný pocit vzniká práve z tohto tlaku mysle, nie zo samotného prežívania. Myseľ chce všetko natlačiť do krásneho stavu a keď to nejde, rúca sa a kope nožičkami. A aj toto je v poriadku. Aj toto sa objavuje v priestore slobody, ktorý tu stále je.
Strachy o seba, o budúcnosť, o druhých, sú len ďalšie ponuky mysle. Chytíš sa? Nechytíš sa? Všetky ponuky chodia podľa toho, ako je myseľ nastavená. Každý máme to svoje menu. Chvíľu strašia a zase odídu na návštevu inam. Nič sa s tým nemusí robiť. Nikto to nemusí riešiť, upravovať, potláčať ani analyzovať. Sú to len pocity, obrazy a myšlienky, ktoré sa objavia a potom zmiznú, presne ako oblaky na oblohe — prídu, chvíľu pobudnú, a rozplynú sa.
V absolútnej slobode, ktorá je stále tu, sa nič dramatické nedeje. Raz je radosť a pohoda, inokedy príde smútok, bezmoc či strach. Ak sa považujem za osobu, riadiacu jednotku, automaticky mám tendenciu s tým niečo robiť, len neostať s tým, čo je. Ale keď vidím, že sú to len prebiehajúce stavy, bez pevnej podstaty, môžem ostať v nedotknutí.
Znova a znova sa počas života presvedčíš, že všetko sú len obláčiky z mysle, ktoré prídu a odídu. A ty si len priestor, v ktorom sa to deje. Nemusíš na ne naskakovať. Je to fejk.
Dôvera v začiatkoch vzťahu sa rozpadá vo chvíli, keď sa slová a prejavy druhého absolútne nezhodujú s tým, čo ponúkaš ty. Tvoje telo to pocíti skôr, než si to priznáš. Najskôr je to len jemný nepokoj, akoby tvoje vnútro vedelo niečo, čo tvoja myseľ ešte nechce prijať. Ak si žena, tento signál sa ťa snaží chrániť. Tvoj nervový systém sa nikdy skutočne neupokojí, ak sa necítiš bezpečne. Je to inštinkt, ktorý ti ukazuje pravdu, aj keď ju nechceš vidieť.
Nervový systém ženy je jej radar. Ak cíti bezpečie, dokáže rozkvitnúť, byť jemná, odovzdať sa láske. Ale ak cíti chaos, neúprimnosť, prázdne slová… zostane v strehu. A to je signál, ktorý by si nikdy nemala ignorovať. Neboj sa veriť svojmu telu. Ak niečo nesedí, nečakaj na zázraky. V láske nie sú potrebné výhovorky. Ak je to pravé, slová a činy idú ruka v ruke. A ty sa cítiš prirodzene a bezpečne. Skutky sú to, čo tvoje vnútro upokojí, čo tvoj nervový systém dostane do pohody. Pretože vtedy vieš, že si správne.
V dnešnom svete randiacich techník je jedna zásadná, na ktorú sa zabudlo. Jasnosť. Byť priamy miesto predstierania, že práve táto mlživá hra ťa baví. Ten pravý človek vždy ocení tvoj jednoznačný postoj a bude zaň vďačný, ostatní ho budú nenávidieť, povedia, že si príliš intenzívna, že vyžaduješ veľa, tlačíš na pílu a si komplikovaná. Byť priama je filter na nesprávnych a magnet pre tých správnych, ktorí už vedia.
Bolesť zo straty ti otvára tie najhlbšie zákutia lásky. Tá láska je tak veľká, že ona až ako fyzicky bolí. Je nutné si tým prejsť, lebo tá bolesť z teba robí nového človeka. Spätne sa na to pozrieš a povieš, bolo to hrozné, ale už viem… Esencia toho človeka nikdy nezmizne, stane sa súčasťou teba. Určite si tú bolesť dovoľ, ale nestaň sa obeťou tej straty. Prežívať tú bolesť donekonečna už nie je láska, ale závislosť.
K zraneniu, ktoré v sebe z opustenia blízkym človekom nosíme, sa pridáva úzkosť a fyzické prejavy, ako nechutenstvo, búšenie srdca, nespavosť, vyčerpanosť, závraty, pretože zrazu nevieš, či z toho odmietnutia nezomrieš. Tam sa ozve ten opakovaný zážitok, ale vtedy si tým treba prejsť a následne uvidieť, že ma to viac neohrozuje a o takýto typ kontaktu už nemám záujem, lebo nepotrebujem skrze svojho partnera viac naprávať svoj vzťah s otcom. Už na to kašlem a dovoľujem si žiť naplnené a obojstranné vzťahy🙏
Na to, aby sme boli milovaní, nemusíme robiť vôbec nič. Celý život sa snažíme vyzerať krajšie, byť múdrejší, lepší, super. Chceme sa prispôsobiť, zapáčiť, zaslúžiť si lásku. Tí, ktorí nás skutočne milujú, nás však vidia srdcom. Ostatní nebudú nikdy spokojní, nech sa snažíme akokoľvek. Je dôležité nechať naše nedokonalosti tak. Nesnažiť sa ich zahladiť, skryť, vymazať.
Milovať znamená nemať odpor. Aj voči sebe. Prijatie je samotná esencia lásky. Čím viac lásky cítiš, tým menej odporu v sebe máš. Nauč sa vidieť veci z oboch strán. Ak sa ti niečo zdá len negatívne, skús nájsť aj ten druhý pól. On tam vždy je. Pretože to, čo vidíš, odráža tvoju realitu. A nakoniec, v živote máme len to, čo sme ochotní uvidieť.