JE VHODNÝ ČAS NA ZMENU PRÁCE?

Rytier mečov v nedočkavom brnení.

Ak je v zárodku danej situácie ukrytý čistý úmysel a nie vypočítavosť, choďte do toho. Chce to rozvahu, jasné myšlienky a múdrosť zváženia daného rozhodnutia. Možno sa na túto cestu vydávate tak trochu pod rúškom tajomstva (nič iné Vám neostáva), ale ak sa prizriete bližšie, v diaľke už pomaličky svitá.

Rytier v zlatej zbroji so svietiacim Excalibrom predsa nemôže šliapnuť vedľa. Jediné, že by ho pri rozhodovaní rozptýlili emócie. Má však brnenie, ktorým sa pred neželanými citovými útokmi chráni.

Skúste odložiť citové záležitosti bokom a vydajte sa na novú cestu s odvahou a odhodlaním. Jasná myseľ totiž dokáže divy. Viete presne, čo chcete urobiť, tak to urobte. Vznešene odcválajte na svojom už pripravenom koni.

Potom, keď budete mať hotovo, poláskate za odmenu všetkých.

VIAC VÝKLADOV NA: https://www.facebook.com/wonderladyalice

PREVEDIEM ŤA ÚSKALIAMI TVOJEJ ŽIVOTNEJ CESTY

Srdečne Ťa pozdravujem a teším sa z Tvojej návštevy. Prinášam Ti povzbudenie, inšpiráciu, zamyslenie, ale aj radosť z poznania nového a oslobodzujúce pochopenie.

Si vítaný/á.

Ponúkam Ti sprevádzanie životnými výzvami a nečakanými cestami. Pri prekonávaní ťažkých životných etáp akoby sme prechádzali náročným terénom obsypaným črepinami skla, ktoré sa do nás hlboko vrývajú, a my máme pocit, že prejsť tento neľahký úsek je priam nemožné. V takýchto chvíľach je dobré obrátiť sa z tmy do svetla.

Ponúkam Ti svetlo nestrannej osoby a s ním aj oporu, blízkosť, otvorenosť, diskrétnosť, porozumenie a bezpodmienečné prijatie, tak potrebné na preklenutie hraničných situácií.

Terapia je zameraná na prežívanie autentických procesov, precítenie impulzov prenikajúcich z minulosti až k momentálnym stavom. Venujeme sa vonkajším aj vnútorným pocitom, všímame si telo i dušu, prechádzame z prítomnosti cez minulosť až do budúcnosti, ponárame sa dovnútra, k sebe a odtiaľ vychádzame von, k okoliu aj k tomu, čo nás presahuje.

Cestou k svojej duši sa vraciame k svojej nevinnosti. Naša duša si pýta pozornosť, záujem, náš čas a bezpodmienečnú lásku. Problém nastáva väčšinou vtedy, keď nepostupujeme v súlade s naším plánom, keď sa nesprávame k sebe ani k druhým tak, ako je nám prirodzene dané. Keď zabúdame na svoje životné poslanie. Prestávame byť naplnení, stávame sa odmietavými a zatrpknutými.

Ak sa chceme pohnúť ďalej a naplniť svoj život tým, prečo sme sem prišli, je dôležité s úctou prijať minulosť, stanoviť si ciele do budúcnosti, pochopiť svoju úlohu v tomto živote, odhaliť svoj skutočný zámer, a to všetko prepojiť s tvorivou radosťou objaviteľa a zvedavca, ukrytého v každom z nás.

Na tomto mieste. Nastal čas premeny. 

Je jeden vták, čo sám seba vždy zrodí znova. Fénix sa v asýrčine volá. Keď skončí ten vták päť storočí života svojho, sadne si na hniezdo a umrie tam vo voňavých látkach. Potom vraj z otcovho tela mladý sa narodí Fénix, čo má žiť toľko rokov, koľko žil jeho otec.

Len čo dospeje a má takú silu, že môže uniesť ťarchu, zoberie z koruny stromu hniezdo, otcov to hrob a svoju kolísku, a zľahka mávajúc krídlami, ho vzduchom prenesie do Mesta Slnka, kde ho položí pred chrám, pred jeho svätú bránu. Potom sa vydá na dlhú cestu. 

Oživne a letí ďalej svetom. Znovuzrodený. V plnej prázdnote. S neochvejným poznaním. V šťastnom objatí vlastných žeravých krídel.

Ty si ten FÉNIX.

SAMOTA – SVÄTÝ GRÁL BYTIA?

Pozrime sa na tému samoty, ktorá nám prináša bohaté dary do života, pomáha nám spoznať všetky svoje osobnosti, nálady, chute, myšlienky, pocity a odhaľuje, čo v skutočnosti chceme my.

Pretože v obklopení druhých ľudí častokrát strácame svoj názor, topíme sa v prúde dosiahnutia cieľov, ktoré vidíme okolo seba, ale v skutočnosti nie sú naše.

Ako samotu vnímať pozitívne? Ako z nej vyťažiť čo najviac a úplne zabudnúť na to, že sme sami? Video skrýva odpovede aj na tieto otázky.

Príjemné počúvanie.

MINULOSŤ MA POZVALA

Chladivý dážď pokropil mi vlasy. Jeho kvapky rozpustili masku prilepenú k mojej tvári a z tej nahej zraniteľnosti ma až striaslo. Minulosť mi zaklopala na plece a pokúsila sa ma zmiasť. Kedysi bola strnulá a krutá, ale teraz sa plná hravosti šialene na mňa usmievala a volala ma na večeru. Takú dlhšiu, vravela, veľa som toho napiekla aj chlebíčky namastila. Už sa Ťa neviem dočkať.

Tak teda dobre, ozval sa skrytý altruista vo mne. Nechala som sa občerstviť. Uverila som, že mi chce zašepkať do uška niečo milé a úprimné. Zrazu sa však jej výraz zmenil, vraj sa chcela len zabaviť a nemyslela to vážne. Obvinila ma zo zjedenia chlebíčkov, ktoré boli určené úplne niekomu inému. A vlastne, na žiadnu večeru som Ťa nepozvala, kričala! Mala pravdu. Bez ostychu som sa pozvala sama.

Rada sa takto niekam pozvem, aby som sa už po stýkrát presvedčila, že nie, tá šunka na chlebíčkoch skutočne nie je vegánska, je furt tá istá, s fajným penicilínom po bokoch.

Dopršalo. Vlasy mi uschli. Určite sa niekde nad horizontom trblietala dúha. Vyšlo slnko, ktoré sa usmieva pravdivo. Neprestajne. Nepozýva. Nerozhoduje. Len je. Všade. Stále.

Dnes cestujem do budúcnosti. Vraj tam majú okrem skutočných chlebíčkov aj sladké koláčiky, z ktorých Vám narastie srdce, nie brucho. Wau! Nadšená sa tam idem pozrieť.