Kategória: ZNOVUZRODENIE

Carl Gustav Jung: Duša moderného človeka

Psychológia nás učí, že v duši v istom zmysle neexistuje nič staré, nič čo môže skutočne odumrieť. Ten, kto sa bráni novému, cudziemu a utieka sa do minulosti, je v rovnakom neurotickom stave ako ten, kto sa stotožňuje s novým, a tak uteká pred minulosťou. Jediný rozdiel je v tom, že jeden sa odcudzil minulosti a druhý budúcnosti. Obaja robia v podstate to isté: zachraňujú svoju úžinu vedomia, miesto aby ju kontrastom protikladov rozbili, a vybudovali si tak širší a vyšší stav vedomia.

Zdá sa však, že prírode ani v najmenšom nezáleží na vyššom stave vedomia, práve naopak. Ani spoločnosť nedokáže tieto schopné kúsky duše oceniť, odmeňuje predsa vždy a v prvom rade výkon, nie osobnosť; tá býva väčšinou ocenená až po smrti.

Výkon, užitočnosť atď. sú ideály, ktoré zrejme ukazujú cestu zo zmätku problémov. Sú to hviezdy, ktoré nás vedú k rozširovaniu a upevňovaniu nášho fyzického bytia, k zakoreneniu do sveta, ale nie k ďalšiemu rozvoju ľudského vedomia, totiž toho, čo sa nazýva kultúrou. V mladom veku je však táto orientácia normálna a každopádne lepšia než zotrvávanie v tom, čo je maximálne tak problematické.

Problém sa teda rieši tým, že to, čo nám dala minulosť, sa prispôsobuje možnostiam a požiadavkám budúcnosti. Človek sa obmedzuje na to, čo je dosiahnuteľné, čo psychologicky znamená rezignáciu na všetky ostatné duševné možnosti. Niekto tým stráca kus cennej minulosti, niekto zase kus cennej budúcnosti. Všetci si asi spomenieme na niektorých priateľov a kamarátov zo školy, ktorí vyzerali ako ideálni mladíci a od ktorých si okolie veľa sľubovalo. A keď ich potom človek po rokoch stretol, zistil, že sú vyprahnutí a zošnurovaní do jednej šablóny. To sú presne tieto prípady.

Veľké životné problémy nie sú nikdy vyriešené raz a navždy. Ak sú zdanlivo vyriešené, je to vždy určitá strata. Zdá sa, že ich zmysel a účel nespočíva v riešení, ale v tom, že na nich neustále pracujeme. Len to nás chráni pred zhlúpnutím a skostnatením. A tak je to aj s ideálmi, presvedčeniami, vodcovskými ideami, postojmi atď., ktoré nás v mladosti uvádzajú do života, za ktoré bojujeme, trpíme a pre ktoré víťazíme: zrastajú s našou osobnosťou, a preto v nich pokračujeme so samozrejmosťou, s ktorou mladý človek uplatňuje svoje ja voči svetu alebo voči sebe samému.

Čím viac sa človek blíži stredu života a čím viac sa mu darilo pevne zakotviť vo svojom osobnom postoji a v sociálnom postavení, tým viac sa mu bude zdať, že odhalil správny beh života, správne ideály a princípy správania. Preto potom predpokladá ich večnú platnosť a vytvára cnosť z toho, že na nich visí. Prehliada pritom dôležitú skutočnosť, že totiž stanovenie sociálneho cieľa sa uskutočňuje na úkor celistvosti osobnosti. Je to mnoho, príliš mnoho – život, ktorý mohol byť taktiež prežitý, zostal veľa rokov ležať v komôrkach zaprášených spomienok, mnohokrát sú to ešte tlejúce uhlíky pod šedým popolom.

Podľa štatistík vykazujú vyššiu mieru depresie muži okolo štyridsiatky a ženy dokonca ešte o niečo skôr.

V tejto životnej fáze, práve medzi tridsaťpäťkou a štyridsiatkou, sa totiž pripravuje významná premena duše. 

Spočiatku to vôbec nie je žiadna vedomá a nápadná zmena, skôr ide o nepriame náznaky premien – ako sa zdá – majú svoj počiatok v nevedomí. Niekedy to vyzerá ako pozvoľná zmena charakteru, inokedy sa znova začnú prejavovať vlastnosti, ktoré od obdobia detstva zmizli, alebo začínajú blednúť doterajšie sklony a záujmy a na ich miesto nastupujú iné, alebo – čo je veľmi časté – doterajšie presvedčenia a zásady, najmä morálne, začínajú kostnatieť a tuhnúť.

Veľmi časté neurotické poruchy dospelého veku majú všetky jedno spoločné, chcú si uchovať psychológiu mladosti. Ako sa predtým jedinec nevedel vyslobodiť z detstva, nie je teraz schopný zriecť sa mladosti. Nedokáže sa, ako sa zdá, vtesnať do šedivých myšlienok starnutia a kŕčovito sa ohliada späť, pretože pohľad vpred je neznesiteľný. Ako sa detinsky človek bojazlivo ľaká neznámosti sveta a života, tak i dospelý cúva pred druhou polovicou života akoby mu tam hrozili obete a straty, ktoré nie je schopný na seba vziať, alebo akoby mu doterajší život pripadal tak krásny a tak cenný, že sa ho nesmie vzdať.

Nie je to snáď koniec koncov strach zo smrti? Je to málo pravdepodobné, pretože smrť je ešte príliš vzdialená, a preto je čímsi abstraktným. Skúsenosť skôr ukazuje, že základom a príčinou všetkých ťažkostí tohto prechodu je hlboká a podivuhodná premena duše. Prirovnám to k dennej dráhe slnka.

Predstavme si slnko oduševnené ľudským citom a ľudským vedomím okamihu. Ráno vychádza z nočného mora nevedomia a osvetľuje v stále väčšom rozsahu šíry, pestrý svet, čím viac stúpa na oblohe. V tomto rozširovaní svojho okruhu pôsobnosti, čo je spôsobené vzostupom, bude slnko poznávať svoj význam a vídať svoj najvyšší cieľ v čo najväčšej výške, a tým taktiež v čo možno najväčšej šírke svojho požehnania. S týmto presvedčením slnko dosiahne nepredvídanú výšku poludnia - nepredvídanú preto, že jeho jedinečná individuálna existencia nemôže poznať vopred svoj kulminačný bod. O dvanástej na poludnie začína západ. A západ je obrátenie všetkých hodnôt a ideálov rána. Slnko sa stáva inkonzekventné (pozn. nedôsledné). Ako by sťahovalo svoje lúče. Svetla a tepla ubúda až ku konečnému vyhasnutiu. 

Starnúci človek by mal vedieť, že jeho život nestúpa a nerozširuje sa, ale že si neúprosný vnútorný proces vynucuje zúženie života. Prílišné zaoberanie sebou samým je pre mladého človeka skoro hriech alebo prinajmenšom nebezpečie, pre človeka starnúceho je to povinnosť a nutnosť, aby sa vážne zaoberal svojím úplným bytostným Ja. Slnko sťahuje svoje lúče, aby ožiarilo samo seba, potom čo premrhalo svoje svetlo na svet. Druhá polovica života sa neriadi zásadami polovice prvej.

Mladícka túžba po svete a po živote, túžba po naplnení smelých nádejí a po dosiahnutí vzdialených cieľov je zrejme smerovanie života k cieľu, smerovanie, ktoré sa ihneď mení v životnú úzkosť, odpor, depresiu, fóbiu, ak uviazne niekde v minulosti alebo sa bojí rizika, bez ktorého nie je možné vytýčené ciele dosiahnuť. S dosiahnutím zrelosti a vrcholu biologického života, ktorý sa približne kryje so stredom života, však smerovanie existencie k cieľu nijako neustáva. S rovnakou intenzitou a nezadržateľnosťou, s ktorou prebiehal pred stredom života nahor, ide teraz dole, pretože cieľ už neleží na vrchole, ale v údolí, kde vzostup začal.

Krivka života je ako parabola strely. Vyrušená zo svojho pokojného stavu stúpa strela nahor a vracia sa opäť do stavu pokoja. Psychologická krivka života však s touto prírodnou zákonitosťou nechce súhlasiť. Tento nesúhlas môže začať už skoro pri vzostupe. Strela síce biologicky stúpa, ale psychologicky otáľa. Človek mešká za svojimi rokmi, uchováva si detstvo, ako keby sa nemohol odpútať od zeme. Zadržuje ručičku hodín a predstavuje si, že čas stojí. Dosiahne s určitým omeškaním predsa len nakoniec vrchol, uvelebí sa i tam psychologicky opäť do stavu pokoja, a hoci by si mohol všimnúť, ako na druhej strane zase kĺže dolu, aspoň sa teda neustále ohliada späť a pohľadom sa chytá jedenkrát dosiahnutej výšky, v ktorej chce už zostať natrvalo.

Rovnako ako bol pre neho predtým strach prekážkou života, je teraz bázeň prekážkou smrti. 

Živnou pôdou duše je prirodzený život. Kto sa ním nedá viesť, zostáva visieť vo vzduchu a ustrnie. Preto také obrovské množstvo ľudí v zrelom veku skostnatie, hľadí späť a lipne na minulosti, v srdci tajná hrôza zo smrti. Počnúc stredom života zostáva žijúci len ten, kto chce so životom zomrieť. Lebo to, k čomu dochádza v tajomnej hodine životného poludnia, je obrat paraboly, zrodenie smrti. Život druhej polovice života neznamená vzostup, rozvoj, rozmnoženie, životný rozmach, ale smrť, pretože jeho cieľom je koniec. Nechcieť svoj životný vrchol je to isté ako nechcieť svoj koniec. Oboje znamená: nechcieť žiť.

Nechcieť žiť znamená to isté čo nechcieť zomrieť. Vznikanie a zanikanie je totožná krivka.

Ustavičný nepokoj vytvára stratu zmyslu a nezmyselnosť je duševné utrpenie, ktoré naša doba v celom jeho rozsahu a celom jeho dosahu ešte nepochopila.

Bohyňa Ištar alebo Izis, Venuša či Afrodita. Nech ju už pomenujeme akokoľvek, bohyňa lásky sa spája s jarou, kvitnúcou prírodou, s obdobím, keď sa prebúdzajú spiace semená a všetko rastie do krásy. Krása je podstatná. Nie však tá častokrát povrchne vnímaná, ale z esenciálnych hlbín srdca vyvierajúca.

O Afrodite sa často hovorilo ako o „zlatej“. Zlatá definuje jej žiarivosť, ale symbolizuje tiež nepoškvrnenosť, pretože zlato je prvok odolný proti korózii. Zároveň symbolizuje vedomie. Karl Kerényi o tomto vedomí hovorí, že to „nie je niečo ťažké či temne pozemské … ale naopak niečo jasne priezračné“. Je to vedomie vzťahov a cítenia. Bachofen hovorí, že Afroditina ríša vedomia nie je spirituálnym, ale pozemským vedomím „povzneseným do najvyššej čistoty“.

Bohyňa ilustruje tie aspekty ženskej prirodzenosti, ktoré sa prejavujú v hmote. Fyzická krása, ženské vedomie integrované v tele (tzn. inštinktívna múdrosť) a schopnosť vzájomne spájať hlboko pociťované emócie, vzťažnosť (princíp erosu) – to všetko je spojované s bohyňou. Bohyňa bola považovaná za panenskú. V našom modernom chápaní je paradoxné nazerať na bohyňu ako na pannu, keď je spojovaná s vášňou a mnohými milencami. Žiadny paradox v tom však neleží. V latinčine virgo znamená nevydatá, zatiaľ čo virgo intacta značí absenciu sexuálnej skúsenosti. Slovo „panna“ (anglicky „virgin“) proste upriamuje pozornosť len na ten druhý význam.

Panenský atribút bohyne znamená jednoducho to, že nepatrí žiadnemu mužovi; patrí sama sebe. Nie je chápaná ako náprotivok ostatných bohov či ako ženská verzia boha. Môže byť vydatá, manžel je však vnímaný ako jej druh. To, že je niekoho ženou, na ňu nemá žiadny vplyv, ani jej to neposkytuje nejaký zvláštny status. Bohyňa lásky existuje svojím vlastným spôsobom, ako jedinečná a vnútorne zjednotená žena. Je verná svojej vlastnej prirodzenosti a inštinktu, ako prales, ktorý je slobodný a prirodzený, obťažkaný životom a v súlade so zákonmi prírody; je voľná a ľudské zákony ju neobmedzujú.

Bohyňa lásky bola mesačnou bohyňou. Ľudia verili, že prízrakový svit Mesiaca je darcom života a hojnosti. Mesiac a jeho bohyňa boli plodivými silami. Mesiac však má tiež moc spôsobiť šialenstvo. V temnej fáze Mesiaca svojím bezmedzným hnevom a bezohľadným ničením pôsobila bohyňa skazu. Plútarchos hovorí: „Pribúdajúci Mesiac je dobrého úmyslu, ale ubúdajúci Mesiac prináša chorobu a smrť.“ Rovnako ako Mesiac sa bohyňa prejavovala cyklicky, keď nasledovala rytmus neustávajúcich premien prírody.

Strata a smrť, neopätovaná láska a opustenie sú všetko súčasti Afroditinej domény. Vlastne len vďaka týmto temným tieňom sa jej zlatý ligot stáva skutočným; usmieva sa nesmrteľným úsmevom, na smrť nazerá nesmrteľnými očami. Trvalosť patrí do sveta Héry, nie do Afroditinho. Jej prináleží hlboké prijatie skutočnosti, že vášnivá láska netrvá večne a rovnako hlboké prijatie faktu, že muž je stvorený k láske. Rozľahlosť emócií dotvára celkový obraz tejto bohyne - radosť a slasť, ale tiež bolesť a žiaľ. Emócie, ktoré majú svoj pôvod v láske, sú neoddeliteľnou súčasťou jej života. 

Žena, ktorá poznáva bohyňu, si začína uvedomovať ten božský aspekt svojej ženskej prirodzenosti, ktorý je súčasťou bytostného Ja, archetypu celistvosti a riadiaceho centra osobnosti. Miesto toho, aby sa jej ja pokúšalo jej život naďalej ovládať, spolupracuje teraz s bytostným Ja.

Žena vedená svojimi najhlbšími potrebami, vnútornými ideálmi a postojmi už nie je ovplyvňovaná vonkajšími okolnosťami, ani ju príliš nezasahuje kritika.

Zisťuje napríklad, že jej telo je krásne, a uvedomuje si, že ide čiastočne o prejav bytostného Ja. „Bytostné Ja teda – ako totalita osobnosti – plným právom nesie atribúty vonkajšieho fyzického pohlavia, ktorého hormonálny stav je úzko spojený so stavom psychologickým.“ Telo teda nie je, ako to jedna žena vyjadrila, „jednoducho prostriedkom, vďaka ktorému sa moja hlava dostane z domu do auta“, ale základnou matériou, skrze ktorú môže spoznať hlboké emócie, intuitívnu a inštinktívnu múdrosť.

Žena, ktorá si je vedomá bohyne, sa stará o svoje telo zodpovedajúcou výživou a cvičením a vychutnáva si kúpanie, kozmetickú starostlivosť o telo i obliekanie. Nerobí to len za povrchným účelom príťažlivosti vlastnej osoby, čo súvisí s uspokojením ja, ale z rešpektu k ženskej prirodzenosti.
Jej krása pochádza z vitálneho spojenia s bytostným Ja. Takáto žena je panenská. Nemá to nič spoločné s fyzickým stavom, ale s vnútorným postojom. Žije svoj vlastný život a nie je závislá na reakciách ostatných ľudí. Panenská žena nie je len náprotivkom muža, či už ide o otca, milenca alebo manžela. Neriadi sa abstraktnou ideou toho, ako by „mala“ vyzerať, alebo „čo si ľudia budú myslieť“.

Esther Hardingová píše:

„Žena, ktorá je pannou, je vnútorne zjednotená sama so sebou, robí to, čo robí - nie preto, že chce uspokojiť, nie preto, aby sa páčila či aby bolo jej správanie schvaľované ... nie z túžby získať nad druhým moc, upútať jeho pozornosť či získať lásku, ale preto, že to, čo robí, je pravdivé ... Ako pannu ju neovplyvňujú zretele, ktoré nepanenským ženám, či už sú vydaté, alebo nie, pristrihujú krídla...“

Pokiaľ ženu motivuje len egocentrizmus, je výsledkom regres, zostup na úroveň, ktorá nemá s dnešnou civilizovanosťou nič spoločné. Naopak: „Keď nie je motív osobný a zameria sa na neosobný cieľ, totiž na vytvorenie správneho vzťahu k bohyni, k princípu erosu, bude výsledok od egoizmu a sebectva oslobodený.“

Filón Alexandrijský, židovský filozof z prvého storočia, popísal skutočný význam ženskej panenskej prirodzenosti: „Je vhodné, aby mal Boh styk s nepoškvrnenou a nedotknutou a čistou prirodzenosťou, s tou, ktorá je v pravde skutočnou pannou, spôsobom, ktorý sa od nášho výrazne odlišuje. Pretože pohlavné splynutie muža s cieľom plodenia detí robí z panien ženy. Keď sa ale začne s dušou spojovať Boh, spôsobuje, že tá, ktorá bola pôvodne ženou, sa znova stáva pannou.“

Žena, ktorá poznala mesačnú bohyňu, si uvedomuje svoje vlastné mesačné fázy. Pozná cyklický rytmus vlastného tela a inštinktívne sleduje príliv a odliv premieňajúcej energie. Menštruačné krvácanie, ktoré odráža mesačné fázy, potvrdzuje jej plodnosť, tzn. tie tvorivé schopnosti, ktoré sú súčasne fyzické aj psychické.

Uznáva svoju vlastnú mesačnú prirodzenosť. Vie, že niekedy je jasná ako svetlo, čo je čas priaznivý novému rastu. V temnej fáze si uvedomuje svoju temnotu, čarodejnici podobnú stránku, ktorá neveští nič dobré, a dokáže túto mocnú energiu uvoľňovať spôsobmi, ktoré nie sú deštruktívne. 

Rozumie svojej potrebe extrovertného obdobia, keď vyžaruje svetlo, rovnako ako potrebe času odlúčenia a introspekcie. Obe tieto polohy jej prinášajú útechu, žena žije v súlade s vlastným jedinečným rytmom.

✿Nancy Qualls-Corbett – The Sacred Prostitute: Eternal Aspect of the Feminine (Studies in Jungian Psychology by Jungian Analysts)✿

✨Zraniteľnosť tvoj život obohatí o súcit a pochopenie.

✨Ak si bol zranený, nebudeš chcieť druhému spôsobiť rovnakú bolesť.

✨Zranené srdce sa dokorán otvorí pokore a pravde. Vníma jasne a bez príkras.

✨Zranenie z lásky odhalí tvoj šedý zákal nazerania na veci, ktoré sú iné, ako si si myslel.

✨Zraniteľnosť ti umožňuje milovať zas a znova naplno a bez strachu. Paradox? Nie. Odovzdaj sa novému na 100 %.

✨Zranenie prináša uvedomenie, akú veľkú lásku chcem a dokážem žiť.

✨Byť zraniteľný neznamená byť slabý, ale mať otvorené srdce pre porozumenie všetkému a všetkým.

 ✨Zraniteľnosť je mäkkosť, príťažlivosť, láskavosť, úprimnosť aj sebavedomie.

✨Viem, čo chcem a viem, čo nechcem prichádza skrze zraniteľnosť.

✨Zahojené zranenie sa rozžiari vždy ako kompas, keď príde skúška, či sa necháš znova zraniť. A ty sa nenecháš, lebo to už nepotrebuješ.

✨Sila tvojho ducha sa prejaví až po zranení. Až hlboké zranenie prináša pochopenie seba.

✨Dovoľ si byť zraniteľný, pretože tým pozývaš druhých do svojho srdca.

✨Až po zraniteľnej skúsenosti dokážeš žiť svoj život jasnejšie, vedomejšie a plnohodnotnejšie.

✨Nakoniec zistíš, že tvoj duch je nezraniteľný, nie je možné ho spáliť, utopiť ani zničiť. On je večný, nemenný, nehybný a trvalý. Takým sa predsa chceš stať aj ty. Skutočným a pravým.

✨Ak niečo prichádza a odchádza, neustále sa premieňa a nezotrváva, tak to nemôže byť skutočné. 

Srdečne Ťa pozdravujem a teším sa z Tvojej návštevy. Prinášam Ti povzbudenie, inšpiráciu, zamyslenie, ale aj radosť z poznania nového a oslobodzujúce pochopenie.

Si vítaný/á.

Ponúkam Ti sprevádzanie životnými výzvami a nečakanými cestami. Pri prekonávaní ťažkých životných etáp akoby sme prechádzali náročným terénom obsypaným črepinami skla, ktoré sa do nás hlboko vrývajú, a my máme pocit, že prejsť tento neľahký úsek je priam nemožné. V takýchto chvíľach je dobré obrátiť sa z tmy do svetla.

Ponúkam Ti svetlo nestrannej osoby a s ním aj oporu, blízkosť, otvorenosť, diskrétnosť, porozumenie a bezpodmienečné prijatie, tak potrebné na preklenutie hraničných situácií.

Terapia je zameraná na prežívanie autentických procesov, precítenie impulzov prenikajúcich z minulosti až k momentálnym stavom. Venujeme sa vonkajším aj vnútorným pocitom, všímame si telo i dušu, prechádzame z prítomnosti cez minulosť až do budúcnosti, ponárame sa dovnútra, k sebe a odtiaľ vychádzame von, k okoliu aj k tomu, čo nás presahuje.

Cestou k svojej duši sa vraciame k svojej nevinnosti. Naša duša si pýta pozornosť, záujem, náš čas a bezpodmienečnú lásku. Problém nastáva väčšinou vtedy, keď nepostupujeme v súlade s naším plánom, keď sa nesprávame k sebe ani k druhým tak, ako je nám prirodzene dané. Keď zabúdame na svoje životné poslanie. Prestávame byť naplnení, stávame sa odmietavými a zatrpknutými.

Ak sa chceme pohnúť ďalej a naplniť svoj život tým, prečo sme sem prišli, je dôležité s úctou prijať minulosť, stanoviť si ciele do budúcnosti, pochopiť svoju úlohu v tomto živote, odhaliť svoj skutočný zámer, a to všetko prepojiť s tvorivou radosťou objaviteľa a zvedavca, ukrytého v každom z nás.

Na tomto mieste. Nastal čas premeny. 

Je jeden vták, čo sám seba vždy zrodí znova. Fénix sa v asýrčine volá. Keď skončí ten vták päť storočí života svojho, sadne si na hniezdo a umrie tam vo voňavých látkach. Potom vraj z otcovho tela mladý sa narodí Fénix, čo má žiť toľko rokov, koľko žil jeho otec.

Len čo dospeje a má takú silu, že môže uniesť ťarchu, zoberie z koruny stromu hniezdo, otcov to hrob a svoju kolísku, a zľahka mávajúc krídlami, ho vzduchom prenesie do Mesta Slnka, kde ho položí pred chrám, pred jeho svätú bránu. Potom sa vydá na dlhú cestu. 

Oživne a letí ďalej svetom. Znovuzrodený. V plnej prázdnote. S neochvejným poznaním. V šťastnom objatí vlastných žeravých krídel.

Ty si ten FÉNIX.