Carl Gustav Jung: Duša moderného človeka
Psychológia nás učí, že v duši v istom zmysle neexistuje nič staré, nič čo môže skutočne odumrieť. Ten, kto sa bráni novému, cudziemu a utieka sa do minulosti, je v rovnakom neurotickom stave ako ten, kto sa stotožňuje s novým, a tak uteká pred minulosťou. Jediný rozdiel je v tom, že jeden sa odcudzil minulosti a druhý budúcnosti. Obaja robia v podstate to isté: zachraňujú svoju úžinu vedomia, miesto aby ju kontrastom protikladov rozbili, a vybudovali si tak širší a vyšší stav vedomia.
Zdá sa však, že prírode ani v najmenšom nezáleží na vyššom stave vedomia, práve naopak. Ani spoločnosť nedokáže tieto schopné kúsky duše oceniť, odmeňuje predsa vždy a v prvom rade výkon, nie osobnosť; tá býva väčšinou ocenená až po smrti.
Výkon, užitočnosť atď. sú ideály, ktoré zrejme ukazujú cestu zo zmätku problémov. Sú to hviezdy, ktoré nás vedú k rozširovaniu a upevňovaniu nášho fyzického bytia, k zakoreneniu do sveta, ale nie k ďalšiemu rozvoju ľudského vedomia, totiž toho, čo sa nazýva kultúrou. V mladom veku je však táto orientácia normálna a každopádne lepšia než zotrvávanie v tom, čo je maximálne tak problematické.
Problém sa teda rieši tým, že to, čo nám dala minulosť, sa prispôsobuje možnostiam a požiadavkám budúcnosti. Človek sa obmedzuje na to, čo je dosiahnuteľné, čo psychologicky znamená rezignáciu na všetky ostatné duševné možnosti. Niekto tým stráca kus cennej minulosti, niekto zase kus cennej budúcnosti. Všetci si asi spomenieme na niektorých priateľov a kamarátov zo školy, ktorí vyzerali ako ideálni mladíci a od ktorých si okolie veľa sľubovalo. A keď ich potom človek po rokoch stretol, zistil, že sú vyprahnutí a zošnurovaní do jednej šablóny. To sú presne tieto prípady.
Veľké životné problémy nie sú nikdy vyriešené raz a navždy. Ak sú zdanlivo vyriešené, je to vždy určitá strata. Zdá sa, že ich zmysel a účel nespočíva v riešení, ale v tom, že na nich neustále pracujeme. Len to nás chráni pred zhlúpnutím a skostnatením. A tak je to aj s ideálmi, presvedčeniami, vodcovskými ideami, postojmi atď., ktoré nás v mladosti uvádzajú do života, za ktoré bojujeme, trpíme a pre ktoré víťazíme: zrastajú s našou osobnosťou, a preto v nich pokračujeme so samozrejmosťou, s ktorou mladý človek uplatňuje svoje ja voči svetu alebo voči sebe samému.
Čím viac sa človek blíži stredu života a čím viac sa mu darilo pevne zakotviť vo svojom osobnom postoji a v sociálnom postavení, tým viac sa mu bude zdať, že odhalil správny beh života, správne ideály a princípy správania. Preto potom predpokladá ich večnú platnosť a vytvára cnosť z toho, že na nich visí. Prehliada pritom dôležitú skutočnosť, že totiž stanovenie sociálneho cieľa sa uskutočňuje na úkor celistvosti osobnosti. Je to mnoho, príliš mnoho – život, ktorý mohol byť taktiež prežitý, zostal veľa rokov ležať v komôrkach zaprášených spomienok, mnohokrát sú to ešte tlejúce uhlíky pod šedým popolom.
Podľa štatistík vykazujú vyššiu mieru depresie muži okolo štyridsiatky a ženy dokonca ešte o niečo skôr.
V tejto životnej fáze, práve medzi tridsaťpäťkou a štyridsiatkou, sa totiž pripravuje významná premena duše.
Spočiatku to vôbec nie je žiadna vedomá a nápadná zmena, skôr ide o nepriame náznaky premien – ako sa zdá – majú svoj počiatok v nevedomí. Niekedy to vyzerá ako pozvoľná zmena charakteru, inokedy sa znova začnú prejavovať vlastnosti, ktoré od obdobia detstva zmizli, alebo začínajú blednúť doterajšie sklony a záujmy a na ich miesto nastupujú iné, alebo – čo je veľmi časté – doterajšie presvedčenia a zásady, najmä morálne, začínajú kostnatieť a tuhnúť.
Veľmi časté neurotické poruchy dospelého veku majú všetky jedno spoločné, chcú si uchovať psychológiu mladosti. Ako sa predtým jedinec nevedel vyslobodiť z detstva, nie je teraz schopný zriecť sa mladosti. Nedokáže sa, ako sa zdá, vtesnať do šedivých myšlienok starnutia a kŕčovito sa ohliada späť, pretože pohľad vpred je neznesiteľný. Ako sa detinsky človek bojazlivo ľaká neznámosti sveta a života, tak i dospelý cúva pred druhou polovicou života akoby mu tam hrozili obete a straty, ktoré nie je schopný na seba vziať, alebo akoby mu doterajší život pripadal tak krásny a tak cenný, že sa ho nesmie vzdať.
Nie je to snáď koniec koncov strach zo smrti? Je to málo pravdepodobné, pretože smrť je ešte príliš vzdialená, a preto je čímsi abstraktným. Skúsenosť skôr ukazuje, že základom a príčinou všetkých ťažkostí tohto prechodu je hlboká a podivuhodná premena duše. Prirovnám to k dennej dráhe slnka.
Predstavme si slnko oduševnené ľudským citom a ľudským vedomím okamihu. Ráno vychádza z nočného mora nevedomia a osvetľuje v stále väčšom rozsahu šíry, pestrý svet, čím viac stúpa na oblohe. V tomto rozširovaní svojho okruhu pôsobnosti, čo je spôsobené vzostupom, bude slnko poznávať svoj význam a vídať svoj najvyšší cieľ v čo najväčšej výške, a tým taktiež v čo možno najväčšej šírke svojho požehnania. S týmto presvedčením slnko dosiahne nepredvídanú výšku poludnia - nepredvídanú preto, že jeho jedinečná individuálna existencia nemôže poznať vopred svoj kulminačný bod. O dvanástej na poludnie začína západ. A západ je obrátenie všetkých hodnôt a ideálov rána. Slnko sa stáva inkonzekventné (pozn. nedôsledné). Ako by sťahovalo svoje lúče. Svetla a tepla ubúda až ku konečnému vyhasnutiu.
Starnúci človek by mal vedieť, že jeho život nestúpa a nerozširuje sa, ale že si neúprosný vnútorný proces vynucuje zúženie života. Prílišné zaoberanie sebou samým je pre mladého človeka skoro hriech alebo prinajmenšom nebezpečie, pre človeka starnúceho je to povinnosť a nutnosť, aby sa vážne zaoberal svojím úplným bytostným Ja. Slnko sťahuje svoje lúče, aby ožiarilo samo seba, potom čo premrhalo svoje svetlo na svet. Druhá polovica života sa neriadi zásadami polovice prvej.
Mladícka túžba po svete a po živote, túžba po naplnení smelých nádejí a po dosiahnutí vzdialených cieľov je zrejme smerovanie života k cieľu, smerovanie, ktoré sa ihneď mení v životnú úzkosť, odpor, depresiu, fóbiu, ak uviazne niekde v minulosti alebo sa bojí rizika, bez ktorého nie je možné vytýčené ciele dosiahnuť. S dosiahnutím zrelosti a vrcholu biologického života, ktorý sa približne kryje so stredom života, však smerovanie existencie k cieľu nijako neustáva. S rovnakou intenzitou a nezadržateľnosťou, s ktorou prebiehal pred stredom života nahor, ide teraz dole, pretože cieľ už neleží na vrchole, ale v údolí, kde vzostup začal.
Krivka života je ako parabola strely. Vyrušená zo svojho pokojného stavu stúpa strela nahor a vracia sa opäť do stavu pokoja. Psychologická krivka života však s touto prírodnou zákonitosťou nechce súhlasiť. Tento nesúhlas môže začať už skoro pri vzostupe. Strela síce biologicky stúpa, ale psychologicky otáľa. Človek mešká za svojimi rokmi, uchováva si detstvo, ako keby sa nemohol odpútať od zeme. Zadržuje ručičku hodín a predstavuje si, že čas stojí. Dosiahne s určitým omeškaním predsa len nakoniec vrchol, uvelebí sa i tam psychologicky opäť do stavu pokoja, a hoci by si mohol všimnúť, ako na druhej strane zase kĺže dolu, aspoň sa teda neustále ohliada späť a pohľadom sa chytá jedenkrát dosiahnutej výšky, v ktorej chce už zostať natrvalo.
Rovnako ako bol pre neho predtým strach prekážkou života, je teraz bázeň prekážkou smrti.
Živnou pôdou duše je prirodzený život. Kto sa ním nedá viesť, zostáva visieť vo vzduchu a ustrnie. Preto také obrovské množstvo ľudí v zrelom veku skostnatie, hľadí späť a lipne na minulosti, v srdci tajná hrôza zo smrti. Počnúc stredom života zostáva žijúci len ten, kto chce so životom zomrieť. Lebo to, k čomu dochádza v tajomnej hodine životného poludnia, je obrat paraboly, zrodenie smrti. Život druhej polovice života neznamená vzostup, rozvoj, rozmnoženie, životný rozmach, ale smrť, pretože jeho cieľom je koniec. Nechcieť svoj životný vrchol je to isté ako nechcieť svoj koniec. Oboje znamená: nechcieť žiť.
Nechcieť žiť znamená to isté čo nechcieť zomrieť. Vznikanie a zanikanie je totožná krivka.
Ustavičný nepokoj vytvára stratu zmyslu a nezmyselnosť je duševné utrpenie, ktoré naša doba v celom jeho rozsahu a celom jeho dosahu ešte nepochopila.