Spomeň si na moment, z ktorého sa obviňuješ. Tá chvíľa, ktorá ťa pri spomienke bolí alebo vyvoláva pocit viny. A teraz sa úprimne zamysli: Mohla si sa vtedy zachovať inak? Šlo to? Pretože keby to šlo, predsa by si si vybrala tú lepšiu verziu, nie? Vtip je v tom, že to inak nešlo. Reakcia tela vyvstala skôr, než padlo rozhodnutie mysle.
Voľba nie je priamo daná, ale vždy sa volí to, čo je v nastavení systému človeka v ten daný okamih jediné možné. A “ja” nie je to, čo tú voľbu vykoná. Len myseľ by to rada kontrolovala. Ale už vie, že to nejde. Kradne si energiu z tejto chvíle stále znova a prehodnocuje. Bez odporu príbeh len plynie. Bez pomoci, zásahu, sám od seba. Vždy, jak má.
Ja vždy prichádza až po prežitku. Neprežíva priamo, len dodatočne pomenúva, interpretuje a vytvára príbeh o tom, čo už bolo precítené. Nikdy nie je samotným zdrojom tvorenia, ale len komentátorom deja, ktorý sa už odohral.
Preto skutočné tvorenie nevzniká zo slov ani z mentálnych predstáv. Myseľ môže plánovať, vizualizovať či manifestovať, no život sa neodvíja podľa predstáv iluzórneho „ja“, ktoré verí, že z pozície oddelenosti musí všetko riadiť a ovplyvňovať.
Život sa prejavuje sám zo seba. Skrze samotné Bytie. To je jediným skutočným tvorcom. Nepotrebuje návody, stratégie ani myseľ, ktorá sa snaží pochopiť, ako má život fungovať. Bytie jednoducho je. A práve z neho všetko spontánne vzniká.