Terapeutické poradenstvo.
Pozrime sa na tému samoty, ktorá nám prináša bohaté dary do života, pomáha nám spoznať všetky svoje osobnosti, nálady, chute, myšlienky, pocity a odhaľuje, čo v skutočnosti chceme my.
Pretože v obklopení druhých ľudí častokrát strácame svoj názor, topíme sa v prúde dosiahnutia cieľov, ktoré vidíme okolo seba, ale v skutočnosti nie sú naše.
Ako samotu vnímať pozitívne? Ako z nej vyťažiť čo najviac a úplne zabudnúť na to, že sme sami? Video skrýva odpovede aj na tieto otázky.
Príjemné počúvanie.
Chladivý dážď pokropil mi vlasy. Jeho kvapky rozpustili masku prilepenú k mojej tvári a z tej nahej zraniteľnosti ma až striaslo. Minulosť mi zaklopala na plece a pokúsila sa ma zmiasť. Kedysi bola strnulá a krutá, ale teraz sa plná hravosti šialene na mňa usmievala a volala ma na večeru. Takú dlhšiu, vravela, veľa som toho napiekla aj chlebíčky namastila. Už sa Ťa neviem dočkať.
Tak teda dobre, ozval sa skrytý altruista vo mne. Nechala som sa občerstviť. Uverila som, že mi chce zašepkať do uška niečo milé a úprimné. Zrazu sa však jej výraz zmenil, vraj sa chcela len zabaviť a nemyslela to vážne. Obvinila ma zo zjedenia chlebíčkov, ktoré boli určené úplne niekomu inému. A vlastne, na žiadnu večeru som Ťa nepozvala, kričala! Mala pravdu. Bez ostychu som sa pozvala sama.
Rada sa takto niekam pozvem, aby som sa už po stýkrát presvedčila, že nie, tá šunka na chlebíčkoch skutočne nie je vegánska, je furt tá istá, s fajným penicilínom po bokoch.
Dopršalo. Vlasy mi uschli. Určite sa niekde nad horizontom trblietala dúha. Vyšlo slnko, ktoré sa usmieva pravdivo. Neprestajne. Nepozýva. Nerozhoduje. Len je. Všade. Stále.
Dnes cestujem do budúcnosti. Vraj tam majú okrem skutočných chlebíčkov aj sladké koláčiky, z ktorých Vám narastie srdce, nie brucho. Wau! Nadšená sa tam idem pozrieť.