Vnímam jeho premeny, záseky, bolesti aj víťazstvá ako mapu svojho života. Moje telo je zrkadlom duše a je v ňom a na ňom zmapované všetko. Je to taký chodiaci odtlačok prsta.
Také telo ako máš ty, nemá nik. Ani počet pieh na nose a severozápadne vytočený veľký palec na nohe. Tvar tela, proporcie i držanie tvoria unikátnu štruktúru Tvojho životného príbehu. Telo nesie silný odkaz. Vidím v ňom svojich predkov (aj tých plochých či veľkých zadkov, aké zadky boli u vás?)
Páčia sa mi všetky telá. Oblé, ťarbavé, vyčnievajúce, abnormálne, pružné, skostnatelé i pevné a vypracované. Na druhých vždy vidím ich krásu a jedinečnosť, u seba si to musím pripomínať. Že toto sú veľké prsia mojej mamy, ktoré ma učia narábať so sexualitou aj hanbou či ostychom, ukazujú mi, ako ľahko je s nimi spojený neovládateľný chtíč druhých a ako vo mne rastie pocit viny, žeby som ich mala radšej skryť do vrecka. Učia ma prijímať svoju veľkosť a nebáť sa vystrieť chrbát. Alebo ležať hore bez na pláži.
Od detstva mám široké ramená a nespútané paže, takže vždy to tak trochu bude plavecký chrbát, avšak moje plecia uniesli tiaž najprelomovejších dní v mojom živote. Ťahala som nimi seba, veci pri dvadsiatom sťahovaní, boli oporným bodom druhých. Sú to ťažné kone. Po otcovi si vo svojej výbave nesiem zuby rastúce na všetky svetové strany, áno, nosila som strojček, ale čo by to bolo za telo, ktoré by si neuctilo aj mužskú rodovú linku a jeden totožný zubček (možno aj dva) si ponechalo ako spomienku.
Odkedy sa cítim a venujem si pozornosť, lepšie jem, cvičím, dýcham či meditujem, som vo svojom tele viac doma. Ide to ruka v ruke so psychickou pohodou. Bez tej nie je nič. V jadre svojej bytosti som spokojná. Stojím pevne na špičkách, aby som sa dokázala ohýbať ako strom vo vetre so silnými koreňmi.
Preto mi už nevadí ani ten krivý zub, lebo autentický úsmev znásobí vyžarovanie duše a zub je len technický detail. Chybovosť prestane byť dominantná, žezlo preberá prirodzenosť vnútra.
Preto sa mi páčia všetky telá, lebo ak sú pravdivé a príťažlivé svojou láskou k bytiu, tak je každý neduh nádherne sa lesknúce sklíčko dotykov, ktoré svieti potme a ty si taký/taká fajn…
Týka sa len teba alebo sú v ňom zahrnutí aj iní? Je to sen osobného alebo kolektívneho naplnenia? Kam ťa tento sen dovedie?
Aj ja som začínala s osobnými snami, ale tuším som to robila, ako keď si škrabete ľavé ucho pravou rukou. Moje sny sa síce tvárili ako moje, ale ja som ani poriadne nevedela, čo si želám. Myslela som si, že po ich naplnení objavím Ameriku alebo sa budem mať navždy dobre ako Popoluška po svadbe.
V mojich prianiach driemal sebec.
Ja som si priala a moje sny záviseli od druhých, nie odo mňa. Moje sny viseli na okolnostiach, ktoré neboli v mojich rukách. A tak som padla. Raz, dvakrát, trikrát, nejdem to radšej počítať.
Teraz to už vnímam inak. Moje sny obsahujú všetkých a všetko. Nie sú o mne. Paradox je v tom, že čím sú moje sny nezištnejšie, tým sa rýchlejšie napĺňajú. Vlastne žijem svoje sny. Sú mojou súčasťou a vďaka tomu zahŕňajú celý môj život, ten vnútorný aj vonkajší.
Každý, kto sa ocitne v mojom poli, je zahrnutý do tohto magického procesu. Je to jednoduchá alchýmia života. Môj sen sa stáva tvojím a naopak. To, čo sa splní mne, sa automaticky napĺňa (v) Tebe.
Preto si prajme navzájom. Len tak. Nezištne.A uviďme naplnenie snov tých druhých ako splnenie našich. Týmto spôsobom sa už dnes môžeme mať všetci o čosi lepšie.
Existuje totiž len jeden ozajstný sen, ktorý máme všetci spoločný. Je to sen o slobode. Na všetkých úrovniach. Je snom každého z nás poznať čistý stav svojho vedomia, tú pravú podstatu, ktorá hýbe našou hlavou i kosťami. Túžime vedieť, čo to znamená: byť kompletný, byť úplná. Byť svoj/svoja. Byť.
Tento sen je snom o prekonaní nášho utrpenia. V ňom leží naša sloboda. A všetky ostatné sny sú len prestrojenými verziami tohto ultimátneho sna, ktorý drieme v každej žijúcej bytosti.
🦀Nikdy nie je neskoro cítiť sa dobre vo svojej koži, v tele, v srdci.
🦀Nikdy nie je neskoro vystúpiť z bolesti. Vstať, oprášiť kolená, obzrieť sa za minulosťou, usmiať sa na ňu, poláskať jej krvilačné drápy a rozbehnúť sa hopsajúcim krokom do nových výziev.
🦀Nikdy nie je neskoro vyrovnať sa s tým, čo bolo, a začať sa tešiť, len tak, každý deň, každý raz.
🦀Nikdy nie je neskoro pustiť sa budúcnosti a nelipnúť na nej.
🦀Nikdy nie je neskoro uznať svoje prehry, zlyhania, ublíženia. Mrzí ma to.
🦀Nikdy nie je neskoro prepáčiť.
🦀Nikdy nie je neskoro zamilovať sa do svojej prítomnosti.
🦀Nikdy nie je neskoro splniť si svoje sny.
🦀Nikdy nie je neskoro na dobré jedlo, teplú náruč, ledabolý úsmev, vôňu človeka, na lásku.
🦀Nikdy nie je neskoro rozplynúť sa vo vlastnom bytí.
🦀Nikdy nie je neskoro mať Ťa v srdci.
🦀Nikdy nie je neskoro nebáť sa.
🦀Nikdy nie je neskoro na roztomilé hlúposti.
🦀Nikdy nie je neskoro mať 35, ale byť nekonečnou študentkou s iskrou v oku.
🦀Nikdy nie je neskoro byť totálny a nesmrteľný vo večnom okamihu života.
🦀Aj s posratými gaťami sa dajú robiť kroky vpred, len to bude vôňa iná, bude to smrad.
🦀Nikdy nie je neskoro premeniť smrad na vôňu. Na arómu zblíženia.
My všetci sme schopní uzdravovať seba i ostatných pomocou naplnenia svojho vyššieho zámeru. Zem dokážeme uzdraviť vďaka napĺňaniu kolektívneho vyššieho zámeru. Všetci potrebujeme nájsť svoj vyšší zmysel. Precítiť vo svojom vnútri jeho vibráciu a nechať ju rozplynúť sa vo všetkých bunkách nášho tela.
Potrebujeme, aby náš vyšší zmysel prúdil do našich vzťahov a do všetkých našich činov. To je podmienka trvalej a udržateľnej prosperity. Tak často sme zaneprázdnení sami sebou, svojou vlastnou bublinou existencie, že naše sebecké činy poškodzujú celok. Nedávajú nám zmysel, uzatvárajú nám prístup k výžive, či už ide o potravu alebo lásku. Odstrihujú nás od ostatných.
Všetko, čo dávame, taktiež dostávame. Dávanie bez očakávania uvoľňuje liečivé prúdy, lieči nás i celok a dáva nám zmysel. Nezištné dávanie seba zo srdca a s radosťou, z pretekajúceho pohára nášho bytia – to je sila, ktorá hýbe horami.
Otázočky:
*Prečo a ako dávate? Očakávate za to niečo naspäť?
*Ako môžete najviac poslúžiť prostredníctvom svojho vyššieho zámeru?
