To, čo má odísť, odíde samo.
To, čo má byť videné, sa ukáže.
Ty si stále doma.
V pokoji, ktorý sa nemení.
I keď v tvojej mysli zúria hromy-blesky.

Pravda sa udeje, keď to povieš bez zámeru, bez toho, že tým chceš niečo zmeniť a dosiahnuť, najlepšie, aby to sadlo do tvojej predstavy, ktorú si si vytvoril/a, však? No, a podľa spätnej reakcie zistíš, z akého popudu si prehovoril/a, pretože keď ťa to zasiahne, zabolí, spustí sa tým trápenie, tak si to urobil/a pre seba bez ohľadu na druhého a tvoje ego konalo zo zištných dôvodov, pretože chcelo niečo získať: lásku, záujem, rešpekt, podporu, prijatie atď. Ale tu nie sme v obchode s cukrovinkami, takže takáto manipulácia vždy bolí. A cez bolesť sa z nej dá prebudiť.
Čo je tvoje, Ťa nemôže minúť, ale ty ako osoba to nevieš. Tak to nechaj byť. Žiť si svojím životom. Zvyšok je len ilúzia a domnienky, ktoré sa nonstop rodia v tvojej hlave na základe naučených programov a vzorcov.
Len to pozoruj a nenaskakuj na všetko.
Oslobodenie príde samovoľne. Nemusíš sa do toho tlačiť ani pre to nič robiť. Pre myseľ je to strašidelná predstava, ale pre hľadajúcu bytosť točiacu sa v kruhu je to úľava.
Skús si všimnúť, že život sa deje neustále. Ako dych, ktorý neriadiš. Nezávisle od toho, či sa trápiš alebo netrápiš. Či sa ti páči, čo vidíš, alebo nepáči. Aj keď premýšľaš príliš veľa, aj keď spíš, aj keď vzdoruješ. Život sa jednoducho deje – bez tvojej kontroly.
A všetko sa rieši len v daný moment. Vždy. Netreba predbiehať a manipulovať dej.
Akákoľvek skutočná zmena sa udeje sama vtedy, keď jej prestaneš brániť. Nemusíš všetko kontrolovať a byť vždy o krok vpred, aby ťa nič “nepríjemné” neprekvapilo. Už dnes môžeš pocítiť, že život nesie aj teba. Nemusíš sa o to snažiť. Môžeš to láskavo odovzdať ako starý preukaz do knižnice:)















