Kategória: ŽIVOT

Prišlo to tak samo,
že namiesto toho,
aby som sa tak veľmi snažila,
deje sa to tentoraz
jemne.

Beriem samu seba
za ruku
a kráčam
svojou cestou.

Zobúdza sa vo mne pocit,
že toto už je ONO
a v tejto slobode
vnímam krásy prítomnosti.

Keď dorazím na akékoľvek miesto,
je v mojich očiach
svetlo a smiech.

A napriek všetkým spomaleniam,
prídem vždy presne načas🪽

Poznať, kto sme,
a prijať rolu, ktorú v tomto živote hráme,
znamená pohybovať sa s ľahkosťou a pocitom, že sme vždy správne tam, kde sa nachádzame, s tým, čo práve prežívame.

Postupne odkladáme všetky filozofie o živote a začíname ho jednoducho žiť.
Taký, aký práve je,
taký, aký sa nám dnes ponúka.

Uvedomenie si tejto pravdy nás prirodzene privádza k vnútornému uvoľneniu a pokoju.
Táto zmena pohľadu na seba a na svet
je našou terapiou pre nestabilné chvíle,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou reality,
tak ako sme ju už toľkokrát ochutnali.

Blažené je žiť v súlade so svojou prirodzenosťou. Každý trochu inou.
A práve tam sa končí boj so sebou samým.
Tým mizne aj zbytočný tlak, ktorý na seba kladieme a prestávame byť ovplyvnení cudzou predstavou o nás, o našom živote.

Vtedy sa k nám potichučky vkradne uľavujúce poznanie, že šťastie je vždy nablízku.
Nie niekde inde.
Ale medzi nami, práve tu.
A všetky odpory sa razom rozpustia, lebo to nikdy ani nebolo inak.

Raj na zemi, byť rád na tejto zemi.
Len tak. Bez dôvodu.
Ináč to nejde, lebo každá obmedzujúca podmienka sa musí rozbiť. A to bolí.
Keď však viem, že turbulencie vedú len k väčšiemu súladu so sebou samým,
nebojím sa žiť aj nepohodlie, dovedie ma to presne tam, kam potrebujem.

Do slobody. Ktorou stále som.

Byť prítomný s tým, čo ma v živote stretáva, i keď to nie je pravé orechové, je liečivejšie než sa okamžite opravovať. Uzdravovanie nie je o neustálom hľadaní chýb a ich fixovaní. Skutočné uzdravenie je v postupnom prijatí seba práve tak, ako som. Bez naháňania sa za budúcou lepšou verziou. V samotnom procese je ukrytá krása. Ostať so svojím neviem, bojím sa, a z toho načerpať potrebné. S citom. Láskavo.

Zmena prichádza nepatrne. Ako keď rastú svaly. V malých, niekedy otravne pomalých krokoch. V trpezlivosti. V tom, že vydržíš v nepohodlí, namiesto toho, aby si pred ním utekal/a. Keď si počkáš na svoju premenu skrze vlastné životné etapy, odmenou nebude len prchavý zážitok, ale zápis v Tvojich bunkách.

❣️Zbaviť sa niečoho nie je cieľ, ale vstupná brána k plnšiemu životu. 
❣️Zmenu nerobí vôľa, ale schopnosť udržať emóciu.
❣️Pružnejšie telo, pružnejšie myšlienky. Múdrosť tela predbieha múdrosť hlavy. 
❣️Pohoda nie je niečo, čo si zaslúžime, ale niečo, čo si môžeme dovoliť cítiť. Dať si pauzu chce odvahu.
❣️Pokoj je stav, kde nie si pripútaná/ý.
❣️Sila nie je v tom, že sa držíš pokope. Ale že sa odvážiš rozpadnúť, skladať nanovo a znovu začať. 
❣️Nie je v tom, že miluješ, ale že dokážeš nechať ísť. 
❣️Nie je v tom, že si celá/ý. Ale že aj keď si zlomená/ý, miluješ všetky časti seba.
❣️Ak nemôžem zmeniť svoj osud, môžem ho aspoň prijať, začať vnútorne rásť uprostred problémov. 

Klientka mi raz napísala o našej ceste: Je to ako keď ideš do studne a ten hore drží to lano, nevieš, aké hlboké to bude, či to vôbec zlezieš a čo ťa dole čaká, ale ideš, lebo vieš, že hore ťa niekto istí a podporuje toto tvoje dobrodružstvo🎃

Deje sa dejú. Život je. A neexistuje technika, kurz ani čarovná tabletka, ktorá by prepísala tvoju osobnú cestu. Môžeš si ju okrášliť, občas obísť kaluže, ale nemôžeš ju preskočiť. Žime tak, akoby sme dostali druhú šancu a odhaľujme svoje základné presvedčenie, že každá kríza v sebe zahŕňa príležitosť.

Nakoniec všetci dôjdeme do toho istého bodu. Po nekonečných peripetiách a prehnaných snahách sa ocitneme v úplnej jednoduchosti. A tú budeme milovať. Zmyslom nášho života sa stane len ho ŽiŤ🫠

✨Viktor Frankl, zakladateľ logoterapie, prežil koncentračný tábor, kde prišiel o manželku, rodičov aj brata. Bol na pokraji smrti, a predsa dokázal nachádzať zmysel v utrpení.

Vo svojej knihe Napriek všetkému povedať životu áno🌱 odpovedá na večnú otázku:

👉Aký je zmysel života?

Zmysel nie je niečo univerzálne. Nie je to jedna odpoveď platná pre všetkých.
Tak ako v šachu neexistuje „najlepší ťah“, ale iba ťah správny pre konkrétnu chvíľu a konkrétneho súpera, aj v živote je zmysel vždy jedinečný a viazaný na okamih, situáciu a tvoju osobnú cestu.

Človek by sa preto nemal pýtať: „Aký je zmysel života?“ Ale skôr si uvedomiť: „Život sa pýta práve mňa. A odpoveďou je môj postoj, moje činy, moje rozhodnutia.“

Frankl ukazuje tri cesty, kde zmysel možno nájsť:
🦋vo vykonanej práci alebo skutkoch,
🤎v láske a vzťahoch,
🦄v postoji, ktorý zaujmeme k utrpeniu.

Práve tretia cesta je tá najťažšia. Lebo utrpenie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Skúsme si však vybrať, ako sa k nemu postavíme. V našom postoji sa odhaľuje naša skutočná sila. Aj v tragédii môže byť ukrytý zmysel. A možno práve v tom je hodnota života, že mu odpovedáme nie skrz to, čo sa nám stalo, ale tým, akým sa v tom celom staneme človekom.

Sloboda nie je vrchol, ale začiatok cesty. Ako s ňou dnes naložíme my? Keď život skúša hranice nášho bytia, vždy nám dáva možnosť voľby: regresiu – ústup psychiky do primitívnejších štádií zvieracích impulzov alebo progresiu – rast k niečomu väčšiemu. Život sa nepýta na zmysel vo všeobecnosti. Pýta sa konkrétne teba. A odpoveďou je to, ako ho žiješ pred sebou samým a pred svetom.

🌿„Najväčšou silou človeka je vnútorná sloboda. Aj keď bolo telo v zajatí, myseľ zostala nedotknuteľná.“
🌿„Mať svoj zmysel pomáha udržať si zdravie. Kto má dôvod žiť, dokáže uniesť takmer čokoľvek.“
🌿„Utrpenie, ktoré je nevysvetliteľné, robí človeka nevysvetliteľne silným.“
🌿„Buď zmeníme svoj osud, ak je to možné, alebo ho v prípade potreby ochotne prijmeme.“
🌿„Oslobodený človek sa musí naučiť užívať si slobodu. Sloboda je dar, ktorý sa musíme naučiť používať ešte v tomto živote.“
🌿„To, čo vyžarujeme do sveta, zostáva po nás ako jemné vlny – aj vtedy, keď my už dávno nie sme.“

👉Čo ak nepotrebuješ ostrejšie lakte, ale mäkšie prostredie?
👉Čo ak nepotrebuješ širšie ramená, ale menší náklad?
👉Čo ak nepotrebuješ zaťatejšie päste, ale priateľskejšie okolie?
👉Čo ak nepotrebuješ silnejší žalúdok, ale stráviteľnejšie podnety?
👉Čo ak nepotrebuješ hrubšiu kožu, ale ľudí, ktorí sa k tebe budú správať s úctou?
👉Čo ak nepotrebuješ pevnejší hlas, ale citlivejších poslucháčov?
👉Čo ak nepotrebuješ hlbší dych, ale menej situácií, ktoré ho vedia vyraziť?

V nezdravej spoločnosti citlivý človek chradne. Ako kvet v pivnici bez svetla. Stráca tvar, iskru, vnútorný plameň. Empatická žena o to viac. Jej citlivosť rozkrýva pravdu a mieri šípom priamo do stredu problému, ktorý nik nechce vidieť. Vysoko citlivé vnímanie necúvne, neutečie pred tým, čo je. Preto je ľahko zneužiteľné a v našej spoločnosti stále neprijateľné.

Život mi už dnes neservíruje symboly ušité na mieru (padá hviezda, niečo si želaj, určite sa to splní). Už sa nemôžem skrývať za spirituálnu sukňu. Je tu realita. Život sa stavia predo mňa tvárou v tvár a čaká, ako zareagujem. Prináša výzvy, ktorým musím čeliť, nedá sa pred tým ujsť. V tejto jeho ostrosti sa však ukrýva dospelosť: uvedomiť si, že nie svet ovplyvňuje mňa, ale ja ovplyvňujem svet. Nie som jeho obeťou, ale samotnou podstatou. Zo mňa vychádza tón, postoj, farba, (s)plynutie. Už sa niet na čo vyhovárať.

Tak aj keď fúka vetrisko, stojím pevne s vystretým chrbtom a nepodopieram sa žiadnymi vetvičkami. Je to surové, ale dobré na moje kríže:)

Potláčanie seba ťa oddeľuje od druhých. Uhýbanie realite len odďaluje nevyhnutný proces prejsť skutočným ohňom a vstať z popola sťa fénix. Neboj sa svojej sily a potenciálu kráčať vpred. I keď je to teraz náročné. Nič k tomu nepotrebuješ. Prázdne reči niekoho iného, kto ti absolútne nerozumie, už vôbec. Len tak sa staneš magnetom priťahujúcim práve tých, s ktorými tvoj život rozkvitne. Ostatné pusť po vode🙏