Život nám pri rozchodoch, odmietnutiach či bolestivých koncoch často zahrá tú najväčšiu príležitosť na prebudenie. Práve vtedy sa lámu predstavy o partnerstve, o tom druhom aj o sebe. Bolesť je veľká, ale jej dar je ešte väčší.Rozpadá sa ilúzia, že ja to viem lepšie ako ten druhý.
Keď snívame a potom sme vo vzťahu, často žijeme z osvojeného konceptu. Z predstavy o tom, aký má partner byť, ako sa má správať, čo je dobré a čo nie. A keď realita nespĺňa túto predstavu, prichádza odpor, sklamanie a neustále opakujúci sa cyklus nenaplnenia. Po rozchode sa objavia všetky emócie spájajúce sa s konceptom, ktorý sme o vzťahu držali: napríklad, že partnerstvo má byť o súhre, podpore, blízkosti, prepojení. A že ak to tak nie je, niečo je určite zle a tento človek si ma nezaslúži.
Ale všetko, o čom máme mentálnu predstavu, musí skôr či neskôr naraziť. Život rozmetá každú ilúziu, aby nezostala žiadna podmienka. Žiadne „ak bude toto, budem šťastná“. Preto rozchod bolí. Nie že odišiel partner, ale že sa rozpadá fantázia, ku ktorej sme boli pripútaní.
Zostáva bolesť, smútok a prázdno – a presne tým máš teraz prechádzať. Nič sa v skutočnosti nedeje, len myseľ panikári, pretože si spájala šťastie s niekým, kto ho aj tak nikdy nevedel naplniť tak, ako si predstavovala. A práve to je príležitosť: neprekryť to ďalšou ilúziou, nesnažiť sa hneď hľadať niečo nové, ale dovoliť všetkým podmienkam, pocitom, myšlienkam, vyplaviť sa na povrch a rozpŕchnuť.
Pretože bolí len predstava. Osobnosť, ktorej sa to dotýka. Bytie je vždy plné – s partnerom aj bez neho. Keď je tu blízkosť, je to plnosť. Keď je tu ticho a prázdno, je to tiež plnosť, ktorá sa práve teraz prejavuje ako smútok či bolesť. To, čo sa deje, je presne to, čo má byť.
Využi tento dar. Neprekry ho ďalšou fantáziou či konceptom osobného rozvoja:) Ak má v tvojom živote byť partner, bude. Ak nemá, nebude. A tvoje Bytie to nijako nemení – zostáva rovnako celistvé, úplné a slobodné. Ľudia k nám prichádzajú a odchádzajú, ale to, čo skutočne si, nie je závislé na nikom z nich🕊️
Prišlo to tak samo, že namiesto toho, aby som sa tak veľmi snažila, deje sa to tentoraz jemne.
Beriem samu seba za ruku a kráčam svojou cestou.
Zobúdza sa vo mne pocit, že toto už je ONO a v tejto slobode vnímam krásy prítomnosti.
Keď dorazím na akékoľvek miesto, je v mojich očiach svetlo a smiech.
A napriek všetkým spomaleniam, prídem vždy presne načas🪽
Poznať, kto sme, a prijať rolu, ktorú v tomto živote hráme, znamená pohybovať sa s ľahkosťou a pocitom, že sme vždy správne tam, kde sa nachádzame, s tým, čo práve prežívame.
Postupne odkladáme všetky filozofie o živote a začíname ho jednoducho žiť. Taký, aký práve je, taký, aký sa nám dnes ponúka.
Uvedomenie si tejto pravdy nás prirodzene privádza k vnútornému uvoľneniu a pokoju. Táto zmena pohľadu na seba a na svet je našou terapiou pre nestabilné chvíle, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou reality, tak ako sme ju už toľkokrát ochutnali.
Blažené je žiť v súlade so svojou prirodzenosťou. Každý trochu inou. A práve tam sa končí boj so sebou samým. Tým mizne aj zbytočný tlak, ktorý na seba kladieme a prestávame byť ovplyvnení cudzou predstavou o nás, o našom živote.
Vtedy sa k nám potichučky vkradne uľavujúce poznanie, že šťastie je vždy nablízku. Nie niekde inde. Ale medzi nami, práve tu. A všetky odpory sa razom rozpustia, lebo to nikdy ani nebolo inak.
Raj na zemi, byť rád na tejto zemi. Len tak. Bez dôvodu. Ináč to nejde, lebo každá obmedzujúca podmienka sa musí rozbiť. A to bolí. Keď však viem, že turbulencie vedú len k väčšiemu súladu so sebou samým, nebojím sa žiť aj nepohodlie, dovedie ma to presne tam, kam potrebujem.
Byť prítomný s tým, čo ma v živote stretáva, i keď to nie je pravé orechové, je liečivejšie než sa okamžite opravovať. Uzdravovanie nie je o neustálom hľadaní chýb a ich fixovaní. Skutočné uzdravenie je v postupnom prijatí seba práve tak, ako som. Bez naháňania sa za budúcou lepšou verziou. V samotnom procese je ukrytá krása. Ostať so svojím neviem, bojím sa, a z toho načerpať potrebné. S citom. Láskavo.
Zmena prichádza nepatrne. Ako keď rastú svaly. V malých, niekedy otravne pomalých krokoch. V trpezlivosti. V tom, že vydržíš v nepohodlí, namiesto toho, aby si pred ním utekal/a. Keď si počkáš na svoju premenu skrze vlastné životné etapy, odmenou nebude len prchavý zážitok, ale zápis v Tvojich bunkách.
❣️Zbaviť sa niečoho nie je cieľ, ale vstupná brána k plnšiemu životu. ❣️Zmenu nerobí vôľa, ale schopnosť udržať emóciu. ❣️Pružnejšie telo, pružnejšie myšlienky. Múdrosť tela predbieha múdrosť hlavy. ❣️Pohoda nie je niečo, čo si zaslúžime, ale niečo, čo si môžeme dovoliť cítiť. Dať si pauzu chce odvahu. ❣️Pokoj je stav, kde nie si pripútaná/ý. ❣️Sila nie je v tom, že sa držíš pokope. Ale že sa odvážiš rozpadnúť, skladať nanovo a znovu začať. ❣️Nie je v tom, že miluješ, ale že dokážeš nechať ísť. ❣️Nie je v tom, že si celá/ý. Ale že aj keď si zlomená/ý, miluješ všetky časti seba. ❣️Ak nemôžem zmeniť svoj osud, môžem ho aspoň prijať, začať vnútorne rásť uprostred problémov.
Klientka mi raz napísala o našej ceste: Je to ako keď ideš do studne a ten hore drží to lano, nevieš, aké hlboké to bude, či to vôbec zlezieš a čo ťa dole čaká, ale ideš, lebo vieš, že hore ťa niekto istí a podporuje toto tvoje dobrodružstvo🎃
Deje sa dejú. Život je. A neexistuje technika, kurz ani čarovná tabletka, ktorá by prepísala tvoju osobnú cestu. Môžeš si ju okrášliť, občas obísť kaluže, ale nemôžeš ju preskočiť. Žime tak, akoby sme dostali druhú šancu a odhaľujme svoje základné presvedčenie, že každá kríza v sebe zahŕňa príležitosť.
Nakoniec všetci dôjdeme do toho istého bodu. Po nekonečných peripetiách a prehnaných snahách sa ocitneme v úplnej jednoduchosti. A tú budeme milovať. Zmyslom nášho života sa stane len ho ŽiŤ🫠
