Kategória: ZNOVUZRODENIE

🌿Nie vždy naplním všetko v živote plnohodnotným zmyslom.
Nemusí v tom zakaždým byť vyšší význam. Niekedy neuvidím nič, len obyčajnosť v obyčajnosti.
Nemusím sa hnať za senzáciami. Môžem reagovať z bolesti a nebyť 🌜osvietená🌛. Časom aj tak príde uvoľnenie. Integrácia nie je rýchly proces. Je to dozrievanie. A aj to, že si priznám “nič nevidím”, je múdrosť.

🌿Nie všetko, čo je „zdravé“, mi naozaj slúži. Moje telo sa mení. Potrebuje každý deň hovoriť inou rečou. Zdravý návyk sa môže zmeniť na nový spôsob vyvíjania tlaku. Dnes sa pýtam: Čo mi teraz dáva silu? Nie: Čo by som mala robiť, aby som bola „tá správna“?

🌿Zmysel nie je môj cieľ. Je to istá prax. Hľadala som ho všade možne aj nemožne, ale zmysel sa tvorí z každodennosti, z toho, ako sa pozerám na to, čo je teraz.

🌿Liečenie neprichádza ako blesk z jasného neba.
Nečakaj zázrak.
Lebo liečenie je tiché a premenlivé.
Drobné, opakované pohyby. Tisíce pohľadov, dotykov, nádychov.
A zrazu… zapadne to. Na chvíľku. Potešíš sa. A potom sa cyklus zopakuje znova. Preto sa naň netreba upínať.

🌿Nie som projekt na opravu.
Prestala som sa na seba pozerať ako na súbor častíc.
Nie som telo a duša a emócia a myseľ.
Som jeden celok.
A zodpovednosť k sebe nie je nôž na krku.
Je to láskavý prístup:
„Chcem sa cítiť dobre. A keď nie, tak to môžem skúsiť inak.“

🌿Rast nie je len plnou parou vpred.
Nie som raketa.
Som rieka. Niekedy sa vraciam, krútim, zastavím. Ale aj keď som znova na tom istom mieste, tak nemôžem byť tá istá.
O kúsok väčšia. O štipku mäkšia.
A to stačí.

🌿Nehľadám trvalý stav bytia. Žijem ho.
Ten stav, o ktorom som si myslela, že raz príde ako osvietenie, tu bol so mnou celý čas. Volá sa: tu a teraz. Netreba, aby všetko bolo dokonalé, svetlé alebo hlboké.
Stačí, že som v tom ponorená celá až po nos.
Bez tlaku. Bez hry. Bez túžob.
Len tak. A to je úplne najviac.

✨Možno sme sem neprišli, aby sme sa radikálne zmenili. Možno sme tu preto, aby sme sa dovolili cítiť. A v tom našom (po)cite je ukryté uzdravenie, pokoj a nakoniec aj ten zmysel.

Ženy vedia, a preto sa len nedomnievajú. Zacítia pravdu skôr, než sa stane viditeľnou. Intuícia má ich srdce.

Veda už dnes potvrdzuje to, čo ženy žijú po celé generácie: srdce je centrum vnímania. Naše srdce zachytí podnet skôr, než ho vedomá myseľ vôbec zaregistruje. Ešte predtým, než sa ruletová guľôčka zastaví, ženské telo už vie výsledok.

Srdce vyšle signál do mozgu. A mozog odpovedá. U žien je medzi nimi hlboké spojenie. Srdce a myseľ spolu ticho komunikujú.
Preto ženy vnímajú jemné signály.
Preto čítajú medzi riadkami.
Preto vedia, čo si niekto myslí, aj keď to ešte nevyslovil.
Vedia, že niečo nie je v poriadku, aj keď všetko naoko vyzerá fajn.

Nie je to čarodejníctvo. Je to biológia.
Je to výhoda, ktorú ženy nosia v tele. V spojení, ktoré predchádza logiku. 

Máš dar nielen vidieť, ale byť zrkadlom, v ktorom sa druhí po prvýkrát naozaj uvidia.

Jednoducho cítiš, čo je skryté. Pravda sa cez teba dostáva na povrch. Spontánne. Prirodzene. Bez plánovania.

Tento svet naučil ženy byť príjemné.
Byť jednoduché, zvládnuteľné, pohodlné.
Nepýtať veľa.
Nehovoriť „nie“.
Byť k dispozícii.
Dať seba na posledné miesto.

Asi nie je našou úlohou byť len príjemným nábytkom v niekoho zberateľskej izbe.
Divoká žena v nás to Vie. Cíti. A koná, ako má.

Nepotrebuje ďalšie pravidlá ani hodnotenia. Potrebuje ukotvenie v sebe. Vo svojom rytme, zmysle, v hlbokom dychu. Vie, čo robiť. Kedy odísť. Kedy zostať.

Divoká žena neospravedlňuje svoju silu. Nepýta si schválenie. Už len tým, že existuje, dráždi všetko neautentické okolo seba.

Láme staré vzorce.
Spod masiek vytiahne pravdu.
Zo strachu robí palivo.
Z chaosu vytvorí cestu.
A hlavne: nekráča vychodenými cestičkami. Tvorí si nové.

Divoká žena v tebe sa búri, keď sa snažíš zapadnúť. Tlačí. Reže. Dráždi. Nie preto, že ona je problém. Ale preto, že ťa volá späť domov.

Áno, budeš „príliš“.
Príliš hlasná.
Príliš citlivá.
Príliš náročná.

To je v poriadku.

Si tu na to, aby si vytŕčala.
Tento svet nepotrebuje ďalšie milé, poslušné verzie žien, ktoré zabudli, kto sú.

Potrebuje TEBA. Celú. Nepohodlnú. Pravdivú.

Sme tie, o ktorých si iní šepkajú:
„Ako si to mohla dovoliť? Mala by sa krotiť. Mala by sa spamätať…“

Nie. Nemala.

Teraz je ten správny čas.
Ukázať všetko, čo je v nás:)

O čem sní ženy

1. Známka uzdravovania: Už neveríš každej negatívnej myšlienke, ktorá Ti napadne.
2. Tvoje telo Ti znova začína dôverovať: Zastavíš sa, keď si unavená, miesto, aby si to pretlačila.
3. Tvoja sebaúcta rastie: Prestávaš sa za všetko trestať.
4. I keď sa bojíš, skúšaš robiť veci inak. To je odvaha, nie zlyhanie.
5. Občas sa pristihneš, že sa len tak tešíš. A to je väčší zázrak, než si myslíš.
6. Už nepotrebuješ všetkému rozumieť. Stačí Ti cítiť sa lepšie. A to je taktiež spôsob, ako dôverovať životu.

Uzdravovanie často nevyzerá ako skok. Ale ako séria malých, tichých víťazstiev. Obzri sa a zistíš, ako ďaleko si už došla. Pokračuj, meníš sa, i keď je to zatiaľ nepatrné.

To, čo pohlcovalo celý tvoj svet, sa pomaly presúva do úzadia. Zostáva spomienka, pozostatky bolesti, ale tvoje dni to už nedefinuje. Toto je veľká zmena s nevyčísliteľnou hodnotou.

V terapii sa tomu hovorí získavanie vnútornej kapacity. Nervový systém si zvyká, že už nie je v permanentnom ohrození. Telo a myseľ se začínajú ladiť na bezpečie. A to je väčšie víťazstvo, než ktokoľvek zvonku posúdi.

Možno sa nič extra nezmenilo. Ale ty si sa premenil/a zvnútra. A to je super.

Máme telo, aby sme sa dotýkali života.
Ochutnali zmrzlinu, objali človeka, prešli sa bosí po tráve.
Nie sme tu preto, aby bolo všetko dokonalé, ale aby sme to cítili.

Telo starne, mení sa, niekedy bolí.
Ale aj to je súčasťou daru. Že sme tu, v tele, v realite, na Zemi.
Keby sme boli len duše, nehmotné myšlienky, míňali by sme sa.
Bez dotyku, bez slov, bez dychu, ktorý zahreje v chladnom upršanom ráne.

Ak teraz zažívaš niečo ťažké, dovoľ si to len žiť.
Nie pitvať. Nie zastavovať v strede filmu.
Len dýchaj vo svojom rytme. Vlnu za vlnou. Pozoruj. Nebráň sa. Raz tak, raz onak.

Potom zistíš, že keď sa nesnažíš s realitou bojovať, život sa stane ľahším. Prirodzeným sledom udalostí, bez posudzovania a hodnotenia.
A radostný pokoj, ktorý príde, už nebude závislý od toho, čo sa deje navonok.
Ale od toho, že si mu dovolil/a prísť.
Všetko sa deje… Len tak, lebo môže:)
Zvládneš to. Ako vždy.

#healing #process

Je úplne v poriadku, ak sa nám život zosype pod rukami. Ak to škrípe. Ak sa cítiš zle a nechceš nikomu nič dokazovať. Ak máš chuť sa hnevať, mlčať alebo z plných pľúc plakať. Je v poriadku cítiť sa mizerne, nechcieť nič robiť a nič nerobiť. Nahnevať sa na nespravodlivosť života a prežívať frustráciu.

Nie, nemusíš to hneď premeniť na lekciu.
Nemusíš to pochopiť, odpustiť ani sa posunúť. Nemusíš to zľahčiť citátom z internetu, obrodzujúcou meditáciou ani výhľadom do budúcnosti. Možno práve teraz netreba “skúšať ešte niečo”, možno stačí len byť. Zostať v tom, ako to je. Aj keď je to ťažké, chaotické, nespravodlivé. Možno je teraz náš život jednoducho nanič. Možno prežívame jedno z najťažších období a sily došli.

Radi hľadáme plošné riešenia. Jednu hlavnú príčinu svojich ťažkostí. Jednoznačné a rýchle výsledky. Jasné návody. A rovnakou prísnou optikou často hodnotíme aj čas, ktorý je už za nami. Premýšľame, čo ešte nie je dokonalé a kde by sme už „mali byť“. Čo by sme už mali mať „vyriešené“. Zabúdame, že náš život je cesta – a tá má svoj čas.

Vyhorenie sa často spája s prepracovanosťou, no v skutočnosti jeho príčiny siahajú oveľa hlbšie. Nie je to len o množstve práce, ale aj o tom, či sú naplnené naše emocionálne potreby, pocit uznania, bezpečia, podpory a spojenia s inými.

Keď dlhodobo potláčame svoje pocity, ignorujeme vlastné hranice alebo fungujeme len na výkon, vyčerpáva nás to nielen fyzicky, ale aj mentálne. Nemusí nám chýbať nič podstatné, ale ak sa cítime osamelo, nepochopeno alebo neustále pod tlakom, skôr či neskôr sa dostaví pocit vyčerpania.

Vyhorenie nie je znak slabosti, ale varovný signál, že niečo v našom živote je dlhodobo v nerovnováhe. Nie vždy pomôže len oddych. Niekedy potrebujeme aj viac porozumenia, emočného naplnenia a podporu, ktorá nás nebude súdiť.

Možno si napriek rozkvitnutiu okolia unavený človek túžiaci po tichu. Po pokoji, po objatí bez vysvetľovania. Po tom, aby na chvíľu nemusel nič.

🩵Preto si dopraj:
Nie len oddych.
Ale aj láskavé slovo.
Priestor cítiť.
Náruč, kde môžeš byť slabý.
Dni, keď sa nič nevyrieši a aj tak budú vzácne.
Dovoľ si cítiť všetko, čo práve potrebuješ, a nebuď na seba príliš tvrdý.